Veci, o ktorých sa bude pojednávať
Pojednávať budem o svojich kritických zásadách, o pravopise a interpunkcii, o logickom rozčlenení, o rovnobežnosti členov a o výkladových poznámkach, o prídavku rozdielnych čítaní Klementínskych, hebrejských a gréckych a o pomere Innsbruckého a Regensburského vydania.
Kritické zásady sa vypočítavajú
1. O mojich kritických zásadách. Moje kritické zásady, podľa ktorých som vypracoval Innsbrucké a Regensburské vydanie, sú tieto:
„a. To čítanie je naozaj úradné, ktoré podáva rímsky opravník, hoci sa vyskytuje len v jedinom verejnom vydaní alebo ani v jednom, lebo tento opravník bol sostavený autoritou Najvyššieho Veľkňaza.“
„b. To čítanie je naozaj úradné, ktoré podávajú tri verejné vydania, iba ak by sa zjavne malo pripísať tlačiarskej nedbalosti.“
„c. To čítanie je naozaj úradné, ktoré podávajú dve verejné vydania, iba ak by sa zjavne malo pripísať tlačiarskej nedbalosti.“
„d. To čítanie je naozaj úradné, ktoré podáva jediné verejné vydanie, ak sú odlišné čítania ostatných vydaní zjavne chybné.“
„e. Za naozaj úradné možno pokladať tiež čítanie, ktoré sa pre tlačiarovu nedbalosť nenachádza ani v jednom Klementínskom vydaní (ba ani v opravníku), ale ktorého sa zrejme dožaduje súvislosť.“
Druhú, štvrtú a piatu zásadu uznávajú všetci; o prvej zásade však istý muž tvrdil, že rímsky opravník nemá nijakú úradnú autoritu, a preto nemôže zavádzať nové čítania. My troma dôvodmi dokazujeme opak.
Rímsky opravník má úradnú autoritu
Po prvé, rímsky opravník, vložený do tretieho vydania, nie je položený v akomsi skrytom kúte, ale na význačnom mieste, totiž hneď za konštitúciou Klementa VIII.; už samo toto umiestnenie ukazuje, že opravník bol vytlačený s vedomím a schválením Najvyššieho Veľkňaza.
— Po druhé, pred apokryfnými knihami, pripojenými ku trom Klementínskym vydaniam, číta sa tento krátky nápis:[1] „Modlitba Manassesova a tiež dve knihy, ktoré sa nosia pod menom Tretej a Štvrtej knihy Ezdrášovej, . . . nachádzajú sa v niektorých latinských Bibliách, tak rukopisných ako tlačených“. Vlastnoručný zápis tejto poznámky je pripevnený k výtlačku prvého Klementínskeho vydania, uchovávanému v knižnici Angelica (B. 18. 3*); na jeho dolnom okraji vľavo sa číta: „Najsvätejší videl a schvaľuje.“ Z toho uzavierame: ak poznámka tak malej váhy bola pred tlačou ukázaná Najvyššiemu Veľkňazovi a ním schválená; o koľko skôr musel mu byť pred tlačou ukázaný a ním schválený rímsky opravník, ktorým sa zavádzajú nové čítania? V kritickom prídavku, najmä pri jeho konci, budeš môcť vidieť, že František Toletus a Angel Rocca,[2] ktorým Klement VIII. sveril opravu, vytlačenie a korektúru Vulgáty, usilovali sa zo všetkých síl odstrániť isté čítania, ktoré sa im nepáčily, ako tlačové chyby, ale ich úsilie nebolo účinné a zmene textu bolo zabránené. Ak sa teda v opravníku odvolávajú niektoré čítania troch Klementínskych vydaní a namiesto nich sa zavádzajú nové, musíme vyvodiť, že najvyššia autorita nebola proti týmto opravám, ale ich schválila: inak by, ako mnohé iné, neboly bývaly vytlačené, ale by boly zostaly v rukopise.
— Po tretie, na začiatku výtlačku tretieho vydania, uchovávaného v knižnici Angelica (B. 13. 10*), sú štyri rukopisné strany, na ktorých okrem iného čítame: „Jeho osobitosťou je trojaký Opravník, ktorý vidíš vytlačený v prvej složke z troch dvojlistov po apoštolských listinách Klementa VIII.; podľa jeho pravidla maly byť upravené ostatné vydania Svätého Písma, aby sa vyhovelo dekrétu tohože Veľkňaza. Že tieto opravy sú pravé, dokazuje i to, že ich prvý raz zaznačil P. Angel Rocca z rádu svätého Augustína, tajomník kongregácie ustanovenej Gregorom XIV. na opravu vydania svätého Písma Vulgáty (ako celkom jasne vysvitá z jeho vlastnoručného zápisu uloženého v tejto knižnici), a že boly odpísané takrečeno pred očami tohože Klementa VIII.“ (takto).
Rímsky opravník bol teda sostavený a zverejnený autoritou Klementa VIII., a preto podáva jeho posledné čiže konečné rozhodnutia.
Ani tretia zásada sa nepáčila niektorým učeným mužom. Jedni sa domnievajú, že text prvého vydania treba pokladať za pravý Klementínsky všade tam, kde rímsky opravník mlčí; iní zasa tvrdia, že Klement VIII. skutočne zamýšľal text tretieho vydania.
Prvé Klementínske vydanie bolo pripravené a vytlačené s prílišným chvatom
Divím sa, že učení mužovia môžu tvrdiť, že prvé vydanie obsahuje text, ktorý Najvyšší Veľkňaz skutočne zamýšľal. Ak v našich časoch ten istý autor uverejní tri vydania toho istého diela, nikto nehľadá jeho posledné a konečné rozhodnutia v prvom vydaní, najmä ak bolo toto vydanie pripravené a vytlačené s veľkým chvatom. Do takého vydania obyčajne vkĺznu nielen tlačové chyby, ale aj iné omyly, ktoré autor spozoruje, keď sú tlačové hárky už vysádzané. Preto sa pripájajú zoznamy chýb, ktoré treba opraviť, a vydávajú sa „opravené“ vydania. — A predsa bol celý Starý i Nový zákon[3] v Zagarole prácou devätnástich dní[4] opravený a[5] za necelé štyri mesiace vytlačený, kým za našich čias sa na tlač a korektúru Biblií vynakladajú dva alebo aj tri roky; nadto sadzači sostavili prvé Klementínske vydanie podľa[6] listov Sixtínskeho vydania, ktoré Angel Rocca[7] narýchlo opravil. Prirodzený následok týchto vecí bol tento: prvé Klementínske vydanie závisí od Sixtínskeho viac, než si[8] pápežskí poverenci želali, a je poškvrnené chybami, ktoré sa už v nasledujúcich vydaniach nevyskytujú. Všeobecné pravidlo je:[9] ak sa druhé a tretie vydanie odchyľujú od prvého; prvé sa zhoduje so Sixtínskym, druhé a tretie sa od neho odchyľujú.
Čo sa ukazuje príkladmi...
Akým chvatom sa pracovalo počas oných necelých štyroch mesiacov, môžeme ukázať na dvoch príkladoch. Sixtínske vydanie má v Sir 7, 6 toto čítanie: „aby si snáď . . . nepoložil pohoršenie v svojej obratnosti [agilitate].“ Prvá ruka prečiarkla atramentom slovo „agilitate“ [obratnosť] a na okraj napísala „æquitate“ [spravodlivosť]. Druhá ruka dala pod slovo „agilitate“ bodky, ktoré u sadzačov značia, že slovo sa má podržať napriek priečnemu prečiarknutiu; na okraji však atramentom prečiarkla nové čítanie „æquitate“. Tretia ruka dala bodky pod „æquitate“, ale neodstránila bodky pod „agilitate“, takže sadzač nevedel, či má vytlačiť „agilitate“ alebo „æquitate“, a preto napísal na dolný okraj: „Nech sa pozrie, či sa má dať agilitate [obratnosťou] alebo æquitate [spravodlivosťou].“ Štvrtá ruka napokon jasne označila, že sa má vytlačiť „æquitate“. — V Sir 51, 19 má Sixtínske vydanie: „Pred časom [ante tempus] som prosil.“ Prvá ruka prečiarkla atramentom slovo „tempus“ [čas] a na okraj napísala „templum“ [chrám]. Druhá ruka prečiarkla nové čítanie a na okraj znovu napísala „tempus“. Tretia ruka prečiarkla ono „tempus“ napísané na okraji a znovu dosadila „templum“. Sadzač, opäť pochybujúc, napísal na dolný okraj: „Nech sa pozrie, ako sa to má urobiť.“ Štvrtá ruka napokon jasne označila, že sa má vytlačiť „templum“.
Keď sme všetky tieto veci prezreli a uvážili, právom vyvodzujeme, že posledné rozhodnutia pápežských poverencov a samého Klementa VIII. nie sú obsiahnuté v prvom vydaní, ale treba ich hľadať v nasledujúcich.
...tretieho Klementínskeho vydania
Na prvý pohľad sa zdá pravdepodobnejšia mienka, navrhnutá už v XVII. storočí a celkom nedávno zasa hájená: totiž že čítania, ktoré Najvyšší Veľkňaz a jeho poverenci s konečnou platnosťou schválili, sú obsiahnuté v treťom vydaní, a preto treba toto vydanie uprednostniť pred prvým a druhým. Všetci bez výnimky veru hľadajú posledné čiže konečné rozhodnutia každého spisovateľa v poslednom vydaní jeho diela, nie v prvom alebo druhom.
Veľké množstvo zjavných chýb...
Avšak tretie vydanie podáva veľmi mnoho, a to dosť závažných čítaní, ktorých príčinou zjavne nebola pápežova vôľa, ale nedbalosť sadzačov a korektorov. Čítame napr.: Gn 2, 12 bdelium namiesto bdellium, Gn 10, 14 Philistiim namiesto Philisthiim, Gn 34, 30 levi namiesto Levi, Ex 37, 8 sumitate namiesto summitate, Dt 27, 2. 4 lævigabis namiesto levigabis, Ios 15, 33 Campestribus namiesto campestribus, Ios 17, 7 Machmethat namiesto Machmethath, Idc 8, 17 subertit namiesto subvertit, Idc 18, 26 cepto namiesto cœpto, Idc 18, 31 Idolum namiesto idolum, Rt 1, 17 terram namiesto terra, 1 Sm 1, 1 Ephratæus namiesto Ephrathæus, 1 Sm 1, 4 Helcana namiesto Elcana, 1 Sm 13, 1 anis namiesto annis, 2 Sm 4, 3 Gerhaim namiesto Gethaim, 2 Sm 5, 24 audietis namiesto audieris, 2 Sm 7, 24 factus est namiesto factus es, 2 Sm 9, 6 Miphiboseh namiesto Miphiboseth, 2 Sm 12, 6 reddēt namiesto reddet, 2 Sm 14, 15 Num namiesto Nunc, 2 Sm 15, 29 Abiathat namiesto Abiathar, 2 Sm 23, 1 Christo Dei Iacob namiesto christo Dei Iacob, 2 Sm 23, 34 Asbai namiesto Aasbai, Gilonites namiesto Gelonites, 1 Rg 4, 10 Arubot namiesto Aruboth, 1 Rg 5, 4 requiem Dedit namiesto requiem dedit, 1 Rg 10, 29 Hetthæorum namiesto Hethæorum, 1 Rg 11, 5 Moloc namiesto Moloch, 1 Rg 16, 8 Issrael namiesto Israel, 1 Rg 21, 14 et Mortuus est namiesto et mortuus est, 2 Rg 5, 2 duxerunt namiesto duxerant, 2 Rg 17, 31 Nebagaz namiesto Nebahaz, 2 Rg 18, 18 Elciæ namiesto Helciæ, 2 Rg 25, 23 Maachati namiesto Maachathi, 1 Par 1, 3. 33 Henoc namiesto Henoch, 1 Par 1, 46 qui Percussit namiesto qui percussit, Avit namiesto Avith, 1 Par 4, 20 Zoheta namiesto Zoheth, 1 Par 8, 5 Huran namiesto Huram, 1 Par 11, 16 in Præsidio namiesto in præsidio, 1 Par 24, 7 Ioiatib namiesto Ioiarib, 1 Par 27, 4 post namiesto et post, 2 Par 16, 8 Lybies namiesto Libyes, Esr 10, 22 Phehur namiesto Pheshur, Neh 3, 14 Bethacharan namiesto Bethacharam, Neh 7, 47 Asupha namiesto Hasupha, Neh 7, 48 Seros namiesto Ceros, Agaba namiesto Hagaba, Neh 7, 51 Gesem namiesto Gezem, Neh 7, 54 Maida namiesto Mahida, Neh 7, 55 Tema namiesto Thema, Neh 11, 1 habituri namiesto habitaturi, Neh 11, 27 in Hasersual namiesto et in Hasersual, Tob 11, 2 Tobias namiesto Tobia, Iob 24, 14 interfecit namiesto interficit, Iob 36, 3 meu namiesto meum, Ž 86, 5 fundabit („založí“) namiesto fundavit („založil“); Ž 102, 18: psius namiesto ipsius („jeho“); Ž 104, 11: hæreditatis namiesto hereditatis (oboje: „dedičstva“); Ž 118, 27: exercerbor namiesto exercebor („budem cvičený“); Ž 134, 11: Channan namiesto Chanaan; Ž 134, 13: in generatione („v pokolení“) namiesto in generationem („do pokolenia“); Prísl 6, 9: a somno („od spánku“) namiesto e somno („zo spánku“); Prísl 28, 7: commessatores namiesto comessatores („hodovníci“); Kaz 3, 18: Dixi in corde filiis hominum („Povedal som v srdci synom ľudským“) namiesto Dixi in corde meo de filiis hominum („Povedal som v srdci svojom o synoch ľudských“); Múd 2, 22: indicaverunt („oznámili“) namiesto iudicaverunt („súdili“); Múd 5, 7: ignoravimus? („nevedeli sme?“) namiesto ignoravimus. („nevedeli sme.“); Múd 8, 21: erat sapientia („bola múdrosť“) namiesto erat sapientiæ („bolo múdrosti“); Múd 17, 14: inspiratus („vnuknutý“) namiesto insperatus („neočakávaný“); Sir 13, 32: cum („s“, alebo „keď“) namiesto et cum („a s“, alebo „a keď“); Sir 16, 7: exardescit („rozpaľuje sa“) namiesto exardescet („rozpáli sa“); Sir 20, 2: devirginavit („zbavil panenstva“) namiesto devirginabit („zbaví panenstva“); Sir 20, 19: quod babendum namiesto quod habendum („čo treba mať“); Sir 25, 1: quæ probata („ktoré osvedčené“) namiesto quæ sunt probata („ktoré sú osvedčené“); Sir 35, 12: adinventionem namiesto ad inventionem („k nálezu“); Sir 41, 10: quæruntur („sú hľadaní“) namiesto queruntur („žalujú sa“); Sir 48, 25: mandavit illi in Isaias („prikázal mu v Izaiášovi“) namiesto mandavit illi Isaias („prikázal mu Izaiáš“); Iz 14, 29: Philistæa namiesto Philisthæa; Iz 28, 6: super Iudicium namiesto super iudicium (oboje: „nad súdom“); Iz 29, 2: Atiel namiesto Ariel; Iz 36, 17: ad tetram namiesto ad terram („k zemi“); Iz 38, 13: quasi leo contrivit („ako lev zdrvil“) namiesto quasi leo sic contrivit („ako lev tak zdrvil“); Iz 52, 8: eum converterit („ho obráti“) namiesto cum converterit („keď obráti“); Iz 53, 12: trangressoribus namiesto transgressoribus („priestupníkom“); Iz 60, 2: operient tetram namiesto operient terram („pokryjú zem“); Jer 7, 31: Tophet namiesto Topheth; Jer 16, 5: ne ingrediaris Domum namiesto ne ingrediaris domum (oboje: „nevchádzaj do domu“, rozdiel je vo veľkom písmene); Jer 19, 6: Tophet namiesto Topheth; Jer 19, 12 a nasl.: Thophet namiesto Topheth; Jer 19, 14: Thopheth namiesto Topheth; Jer 21, 10: Posuit („položil“) namiesto Posui („položil som“); Jer 29, 2: Ieconias namiesto Iechonias; Jer 31, 4: et et egredieris („a a vyjdeš“) namiesto et egredieris („a vyjdeš“); Jer 32, 35: adificaverunt namiesto ædificaverunt („vystavali“); Jer 38, 12: cubitu namiesto cubito („lakťom“); Jer 40, 8: Maachati namiesto Maachathi; Jer 40, 10: Masphat namiesto Masphath; Jer 41, 12: Nathania namiesto Nathaniæ; Jer 46, 3: procedite („vyjdite“) namiesto et procedite („a vyjdite“); Nár 3, 57: invocavit („vzýval“) namiesto invocavi („vzýval som“); Nár 4, 1: platearum. („ulíc.“) namiesto platearum? („ulíc?“); Nár 4, 2: figuli. („hrnčiarovi.“) namiesto figuli? („hrnčiarovi?“); Nár 4, 7: Nazarei namiesto Nazaræi; Ez 1, 24: dimittebantur („boli prepúšťaní“) namiesto demittebantur („boli spúšťaní“); Ez 4, 12: egredietur („vyjde“) namiesto egreditur („vychádza“); Ez 27, 10: Lybies namiesto Libyes („Líbyjčania“); Ez 29, 14: Phatures namiesto Phathures; Ez 44, 30: reponant („nech uložia“) namiesto reponat („nech uloží“); Ez 47, 16: Thicon namiesto Tichon; Dan 13, 48: starent („stáli“) namiesto staret („stál“); Am 2, 2: Charioth namiesto Carioth; Mich 1, 15: hæredem namiesto heredem (oboje: „dediča“); Mich 4, 8: filia Sion („dcéra Siona“) namiesto filiæ Sion („dcéry Siona“); Mich 7, 8: lex mea („zákon môj“) namiesto lux mea („svetlo moje“); Ag 2, 5: filii („synovia“) namiesto fili („synu“); Zach 11, 13: illum („jeho“) namiesto illud („ono“); Zach 14, 10: habitavit („býval“) namiesto habitabit („bude bývať“); Mal 2, 12: offerentes („obetujúcich“) namiesto offerentem („obetujúceho“); 1 Mach 1, 57: in circuitum („do okolia“) namiesto in circuitu („v okolí“); 1 Mach 2, 25: dextruxit namiesto destruxit („zboril“); 1 Mach 4, 54: cyniris namiesto cinyris („na lýrach“); 1 Mach 12, 52: erant („boli“) namiesto fuerant („boli bývali“); 1 Mach 13, 23: Bascamam namiesto Bascaman; 1 Mach 13, 31: faceret iter namiesto iter faceret (oboje: „konal cestu“); 2 Mach 3, 15: qui depositis („ktorý uloženým“) namiesto qui de depositis („ktorý z uložených“); 2 Mach 5, 3: aureorum marmorum („zlatých mramorov“) namiesto aureorum armorum („zlatých zbraní“); 2 Mach 5, 24: Appollonium namiesto Apollonium; 2 Mach 8, 8: Ptolomæum namiesto Ptolemæum; 2 Mach 15, 15: destram namiesto dextram („pravicu“); Mt 3, 7: batismum namiesto baptismum („krst“); Mt 15, 20: coinquinant („poškvrňujú“) namiesto coinquinat („poškvrňuje“); Mt 16, 12: Sadducæorum? („Saducejov?“) namiesto Sadducæorum. („Saducejov.“); Mt 25, 27: veniens ergo („prichádzajúc teda“) namiesto veniens ego („prichádzajúc ja“); Mt 26, 52: qui acceperint gladium? gladio peribunt („ktorí vezmú meč? mečom zahynú“) namiesto qui acceperint gladium, gladio peribunt („ktorí vezmú meč, mečom zahynú“); Mt 27, 43: dixit enim? („lebo povedal?“) namiesto dixit enim: („lebo povedal:“); Lk 3, 17: purgavit („vyčistil“) namiesto purgabit („vyčistí“); Lk 3, 31: Mathata namiesto Mathatha; Lk 4, 9: statuit eum, super pinnam („postavil ho, na vrchol“) namiesto statuit eum super pinnam („postavil ho na vrchol“); Lk 4, 35: Obtumesce namiesto Obmutesce („onemej“); Lk 9, 13: vobis („vám“) namiesto nobis („nám“); Lk 14, 4: veto („zakazujem“) namiesto vero („však“); Jn 1, 26: Ego baptizo in aqua? („Ja krstím vo vode?“) namiesto Ego baptizo in aqua: („Ja krstím vo vode:“); Jn 4, 32: aurem („ucho“) namiesto autem („však“); Jn 8, 18: perihibet namiesto perhibet („dosvedčuje“); Jn 16, 21: peperit („porodila“) namiesto pepererit („keď porodí“), præssuræ namiesto pressuræ (oboje: „súženia“); Jn 18, 23: quid me cædis. („prečo ma biješ.“) namiesto quid me cædis? („prečo ma biješ?“); Sk 10, 28: comunem namiesto communem („obecným“); Sk 10, 47: ut baptizentur („aby boli pokrstení“) namiesto ut non baptizentur („aby neboli pokrstení“); Sk 12, 25: expleto mysterio („po dovŕšení tajomstva“) namiesto expleto ministerio („po vykonaní služby“); Sk 13, 11: quærebat cui manum daret („hľadal, komu by ruku podal“) namiesto quærebat qui ei manum daret („hľadal, kto by mu ruku podal“); Sk 14, 7: claudus, ex utero („chromý, od života matkinho“) namiesto claudus ex utero („chromý od života matkinho“); Rim 5, 6: mortuus est. („umrel.“) namiesto mortuus est? („umrel?“); Rim 5, 20: subintrabit („vstúpi“) namiesto subintravit („vstúpila“); Rim 6, 1: Quid ergo dicemus, („Čo teda povieme,“) namiesto Quid ergo dicemus? („Čo teda povieme?“); Rim 6, 16: qui exhibetis („ktorí dávate“) namiesto cui exhibetis („komu sa dávate“); Rim 8, 7: inhibita est Deo („je Bohu zadržaná“) namiesto inimica est Deo („je nepriateľská Bohu“); Rim 8, 33: accusavit („žaloval“) namiesto accusabit („bude žalovať“); 1 Kor 10, 31: aliud aliquid („niečo iné“) namiesto aliud quid („čokoľvek iné“); 1 Kor 11, 9: non creatus („nie stvorený“) namiesto non est creatus („nebol stvorený“); 1 Kor 14, 2: Spiritus autem loquitur („Duch však hovorí“) namiesto Spiritu autem loquitur („v duchu však hovorí“); Ef 6, 21: Tychichus namiesto Tychicus; 1 Tim 6, 8: contenti sumus („sme spokojní“) namiesto contenti simus („buďme spokojní“); Hebr 6, 19: quem („ktorého“) namiesto quam („ktorú“), Jak 2, 21: offerens Isaac filium suum, super altare („obetujúc Izáka, syna svojho, na oltári“) namiesto offerens Isaac filium suum super altare („obetujúc Izáka, syna svojho na oltári“); Jak 3, 15: descendes („zostúpiš“) namiesto descendens („zostupujúca“); Jak 5, 3: erugo namiesto ærugo (oboje: „hrdza“); 1 Jn 5, 6: Christus est, veritas („Kristus je, pravda“) namiesto Christus est veritas („Kristus je pravda“); Zjav 2, 12: romphæam namiesto rhomphæam („meč“); Zjav 18, 15: ab ea, longe stabunt („od nej, ďaleko budú stáť“) namiesto ab ea longe stabunt („od nej ďaleko budú stáť“); Zjav 19, 9: et dicit („a hovorí“) namiesto et dixit („a povedal“). — Okrem toho sa veľmi často zamieňajú písmená, najmä c a e, n a u, r a t; túto zámenu treba tiež pripísať nedbalosti sadzačov a korektorov, ktorí vyššie vyrátané chyby v korektúrnom výtlačku neoznačili.
...robí jeho rozličné čítania pochybnými.
Čo teda treba súdiť o tých miestach, kde má tretie vydanie iné rozdeľovacie znamienka a iné začiatočné písmená slov (veľké alebo malé) než vydania predošlé? Niektorí sa domnievali, že tieto rozdielnosti boli zavedené úmyselne, a preto že prvé a druhé vydanie bolo v týchto veciach opravené; avšak kto uvidí veľké množstvo vyššie vyrátaných chýb, rozdielne rozdeľovacie znamienka a začiatočné písmená pripíše nedbalosti robotníkov, ak sa odinakiaľ nedokáže, že sú to naozaj opravy.
Teda mienka, ktorá sa na prvý pohľad zdala pravdepodobnou, totiž že tretie vydanie obsahuje rozličné čítania, Najvyšším Veľkňazom a jeho poverencami s konečnou platnosťou schválené, po preskúmaní typografického stavu[10] tohoto vydania sa sotva ešte bude dať hájiť.
Konečné úsudky sa vo všeobecnosti nachádzajú v druhom vydaní
Posledné a konečné úsudky poverencov Najvyššieho Veľkňaza sa vo všeobecnosti nachádzajú v druhom klementínskom vydaní. Toto vydanie bolo vytlačené omnoho starostlivejšie než vydanie tretie a na premnohých miestach sa od Sixtíny odchyľuje tam, kde sa prvá Klementína pre chvat korektorov s ňou shoduje. Je však všeobecne známe a často opakované, že František Toletus, ktorému[11] Klement VIII. v tejto veci sveril svoju právomoc, nič nemal za naliehavejšie[12], než odchýliť sa od Sixtíny. A tak môžeme uzavrieť, že druhé vydanie, vytlačené pod jeho očami, obsahuje posledné úsudky pápežského poverenca, ak vyjmeme tie miesta, ktoré[13] označil v exemplári tohože vydania za hodné opravy. — Po prečítaní tohoto azda niekto povie, že treba tlačiť text druhého vydania a prvé i tretie zanedbať. Ale ani druhé vydanie nie je bez tlačových chýb: naopak, napočítal som ich vyše 200. Preto, ak ono jediné podáva isté čítanie, opatrný kritik musí pochybovať, či je tu oprava Toletova, a či chyba tlačiara.
Tretia zásada sa ukazuje pevnou...
Kto preskúma vlastnosti troch klementínskych vydaní, musí schváliť moju tretiu zásadu, ktorú som vyslovil týmito slovami: „To čítanie je naozaj úradné, ktoré podávajú dve verejné vydania, ak ho zjavne netreba pripísať typografickej nedbalosti.“ Každé z troch vydaní bolo totiž vytlačené na rozkaz a s mocou Klementa VIII.; v tomto ohľade sú tri vydania svedkami rovnakej ceny: teda čítaniu, ktoré podávajú dve, treba vo všeobecnosti dať prednosť. Avšak každé vydanie je plné tlačových chýb; ak teda variant, ktorý sa číta v dvoch vydaniach, treba zjavne pripísať typografickej nedbalosti, za pravé klementínske čítanie musíme pokladať onen variant, ktorý sa nachádza iba v jednom vydaní. — Niektorým sa táto metóda vidí príliš prozaickou a „mechanickou“; nechže: ale má základ vo veci samej, totiž vo vlastnostiach troch klementínskych vydaní, a preto je stálejšia než metóda umelá a vymyslená. Ostatne tí istí, ktorým sa nepáči, že som čítaniam dvoch verejných vydaní vo všeobecnosti dal prednosť pred čítaním jedného, chvália vydanie Nového zákona uverejnené Nestlem, v ktorom[14] sa čítaniam dvoch súkromných kritikov dáva prednosť pred čítaním tretieho súkromného kritika.
...na otvorenom poli.
Nehľadiac na rímsky korektúrny výtlačok, druhé a tretie vydanie spolu[15] sa asi na 270 miestach odchyľujú od vydania prvého; ďalej druhé vydanie, samo o sebe skúmané, sa asi na 140 miestach odchyľuje od prvého a tretieho spolu; konečne tretie vydanie, samo o sebe vzaté, sa asi na 830 miestach odchyľuje od prvého a druhého spolu. V tomto počítaní sa rozdeľovacie znamienka a prízvuky, na ktorých nezáleží, nerátajú. Kritik má teda pred sebou otvorené pole.
Pravopis a rozdeľovacie znamienka patria k vlastnostiam Klementíny
2. O pravopise a rozdeľovacích znamienkach. Čo sa týka pravopisu a rozdeľovacích znamienok, všetci učení mužovia, ktorých úsudky som počul, smýšľali jedno a to isté, totiž že treba zachovať pravopis a rozdeľovacie znamienka úradných vydaní, poneváč patria k vlastnostiam klementínskej Vulgáty. Preto Wordsworth a White v kritickom aparáte väčšieho vydania latinského Nového zákona zaznamenávajú klementínsky pravopis; White na str. XI—XIII a v poznámkach menšieho vydania bedlive vysvetľuje rozdiel medzi svojím a klementínskym pravopisom; Nestle v svojom vydaní latinského Nového zákona svedomite zachoval klementínsky pravopis.
Nevernými vydaniami Klementíny...
Kto vydáva staré texty bez ich vlastného pravopisu, ten ich vyzlieka z ich rúcha a robí ich neužitočnými učeným mužom. Otto Clemen v Bonnskom nakladateľstve Marcus a Weber vydáva diela Lutherove „pre študentov, bohoslovcov, germanistov a dejepiscov“ „v podobe textu, vyhovujúcej vedeckým požiadavkám“, poneváč iné, „zmodernizované“ vydania sú týmto mužom neužitočné. A v akej podobe vydáva Clemen diela Lutherove? S diplomatickou presnosťou znovu tlačí nemecký text pôvodných vydaní spolu s pôvodným pravopisom a rozdeľovacími znamienkami a mení ho iba tam, kde je zjavne chybný, hoci sa nemecký pravopis a interpunkcia XVI. storočia od terajších veľmi líšia. Aj grécke a latinské rukopisy sa vydávajú s ich vlastným pravopisom, hoci býva často chybný, a tak sa stávajú užitočnými kritikom. Preto sotva možno pochopiť, prečo premnohí vydavatelia klementínskej Vulgáty zmenili jej pravopis a rozdeľovacie znamienka a urobili svoje vydania pre učených mužov neužitočnými, ba škodlivými.
...sami profesori sv. Písma boli uvedení do bludu;
Štyrmi príkladmi dokážem, že takýmito vydaniami Klementíny boli aj profesori sv. Písma a spisovatelia výkladových diel uvedení do bludu. Knabenbauer vo výklade Evanjelia Jánovho na str. 67 odpísal 3. a 4. verš I. hlavy zo svojho vydania Vulgáty takto: „a bez neho nič sa nestalo čo sa stalo. [4] V ňom bol život“. Sales v novom vydaní talianskeho prekladu, ktorý zaopatril Martini, vytlačil tieto verše takto: „a bez neho nič sa nestalo, čo sa stalo; [4] V ňom bol život“, a v poznámke tvrdí, že Vulgáta spája slová „čo sa stalo“ s tým, čo predchádza. Tak je tomu v zlých vydaniach, ktoré použili Knabenbauer a Sales, nie však v pôvodnej Klementíne ani v Sixtíne, ani v latinských rukopisoch. V Sixtíne sú tieto verše rozdelené takto: „a bez neho nič sa nestalo: čo sa stalo [4] v ňom bol život“; White rozdeľuje práve tak a tvrdí: „naše i sixtínske rozdelenie schvaľujú skoro všetky rukopisy“. V Klementíne je vytlačené: „a bez neho nič sa nestalo, čo sa stalo, [4] v ňom bol život“; táto interpunkcia[16] ponecháva nerozhodnuté, či slová „čo sa stalo“ treba spojiť s tým, čo predchádza, alebo s tým, čo nasleduje. Zlé vydanie Klementíny, ktorému profesor Sales nerozvážne dôveroval, uviedlo ho teda do veľkého a hrubého bludu. — Cornely vo výklade k 1 Kor 9, 2—4 na str. 235 podáva text Vulgáty zo svojho vydania takto: „A keby som nebol apoštolom iným, ale vám som, lebo vy ste pečaťou môjho apoštolstva v Pánovi. [3] Mojou obranou pred tými, ktorí sa o mne vyzvedujú, je toto: [4] Či my nemáme práva jesť a piť?“ Potom na str. 239 vysvetľuje, že spojenie veršov, naznačené v Klementíne, skoro všetci novší opúšťajú, keďže 3. verš nespájajú so 4., ale s 2. A hľa, tri pôvodné klementínske vydania skutočne spájajú verše takto; máme tam totiž vytlačené: „lebo vy ste pečaťou môjho Apoštolstva v Pánovi. [3] mojou obranou pred tými, ktorí sa o mne vyzvedujú, je toto. [4] Či my atď.“ Medzi 2. a 3. veršom je menšia bodka, medzi 3. a 4. však väčšia bodka: teda 2. a 3. verš sú spojené. Spojenie, proti ktorému Cornely brojil, nachádza sa v zlých vydaniach Klementíny. — Ten istý Cornely vo výklade k 2 Kor 1, 13 a nasl. na str. 30 odpísal text Vulgáty takto: „A ufám, že až do konca poznáte. [14] Jako ste nás zčiastky aj poznali, že sme vám na slávu.“ Potom na str. 35 dokazuje, že skladba naznačená klementínskou interpunkciou trpí dvoma nedostatkami a že správnejšie treba uznať jednu súvislú vetu, do ktorej sú slová „jako ste nás zčiastky aj poznali“ vložené v zátvorke. A hľa, táto skladba je už naznačená v troch pôvodných klementínskych vydaniach, kde čítame: „A ufám, že až do konca poznáte, [14] jako ste nás zčiastky aj poznali, že sme vám na slávu.“ Klementínska skladba, proti ktorej Cornely brojil, nachádza sa iba v zlých vydaniach. — Kaulen v svojom dielku[17] o latinčine Vulgáty na str. 11 tvrdí, že v Klementíne na počiatku každého verša vidno veľké písmeno a že číslovka „quattuor“ sa vždy píše s jedným t. Obidve tvrdenia sú nepravdivé: v pôvodných exemplároch sa číslovka „quattuor“ vždy píše s dvojitým t a na počiatku veršov býva často malé písmeno. Vercellonovo vydanie uviedlo Kaulena do bludu.
Pravopis a rozdeľovacie znamienka nech určí medzinárodná komisia...
Nik nepopiera, že pravopis a rozdeľovacie znamienka Vulgáty potrebujú vážne preskúmanie a veľkú zmenu; avšak túto zmenu nemajú vykonať súkromníci[18] v klementínskom vydaní (ktoré tak zbavujú jeho vlastného rúcha), lež medzinárodná cirkevná komisia v novom vydaní Vulgáty. Zmena pravopisu a rozdeľovacích znamienok je totiž vystavená väčším ťažkostiam, než si niektorí kritikovia myslia.
...poneváč pravopis nikdy nebol jednotný...
O latinskom pravopise bolo v najnovšej dobe mnoho napísané a ako nové predávané to, čo nemecký jazykospytec Brambach zaznamenal písmom už pred 45 rokmi. Z jeho dielok[19] sa môže každý naučiť, jak neisté sú mnohé pravopisné veci. Počujme však učeného Taliana Ceciho, profesora na kráľovskej univerzite rímskej. Ten píše v latinskej mluvnici[20]: „Vo veci latinského pravopisu treba každému dovoliť istú slobodu, dokiaľ sbor učencov neustáli pravopis pre texty určené širokému obecenstvu a pre novodobú latinčinu. Latinčina nemala nikdy jednotný pravopis. A nijaký spisovateľ — ani z väčších, ani z menších — neusiloval sa o jednotnosť svojho pravopisu.“ Holá voľba a stále užívanie niektorých písomných tvarov by sa podľa Brambacha[21] latinským spisovateľom zdalo „temnou bedlivosťou“. Z toho plynie, čo treba súdiť o domnienke, že Hieronym mal „dobre ustálený spôsob písania“; je to mienka vymyslená a márna. Porovnanie latinských rukopisov, ktoré použili Wordsworth a White, ba aj porovnanie rozličných častí toho istého rukopisu potvrdzuje to, čo Brambach a Ceci učia o rozmanitosti pravopisu.
...ani dnes nie je...
Ani dnes nemáme jednotu v písaní, ba mnohí píšu proti predpisom mluvničiarov. Na príklad Ceci[22], Schmidt-Thumser[23] a Schultz-Valmaggi[24] žiadajú, aby začiatočné písmená prídavných mien, odvodených od vlastných mien, boly veľké, teda „res Romana [rímska vec], litteræ Latinæ [latinské písmená], Latine scire [vedieť po latinsky]“ (Ceci). Ale premnohí spisovatelia proti tomuto pravidlu píšu a tlačia také prídavné mená s malými začiatočnými písmenami.
...ani ho nebude možno dosiahnuť hneď...
Ja som veru tej mienky, že nebude možno dosiahnuť jednotný a stály latinský pravopis, kým nebude dokončený Thesaurus linguæ Latinæ[25] piatich nemeckých univerzít. Keby totiž ktorási medzinárodná komisia určila pravopis jednotlivých slov, výskumami profesorov piatich nemeckých univerzít by sa mohlo dokázať, že určený pravopis je menej správny, a preto ho treba zmeniť. V doteraz uverejnených sväzkoch, ktoré obsahujú slová až po „dicio“ včítane, sa bránia a zastávajú viaceré tvary slov, ktoré niektorí jazykospytci zavrhli.
...poneváč niet pevného pravidla interpunkcie...
Aj zmena rozdeľovacích znamienok je dosť ťažká, čo ukážem na veľmi známom príklade. V klementínskom vydaní sa nachádza premnoho čiarok, ktoré mnohých urážajú na pohľad, najmä ak stoja pred „a“. Nemálo sa ich preto domnievalo, že tieto čiarky treba vynechať. Ale jakým pravidlom sa máme pri tomto vynechávaní spravovať? V nemeckej mluvnici[26] sa podáva toto všeobecné pravidlo: ak sa spojkou „a“ spájajú dve mluvnicky úplné vety alebo ak pred oným „a“ stojí vedľajšia veta, pred „a“ sa má položiť čiarka; ak však „a“ spája iba dve slová alebo slučovacie čiastky vety, čiarka sa má vynechať. Toto pravidlo sa ľúbi v nemeckých krajinách, ale iné národy ho neschvaľujú, ako som počul a ako som videl v menšom vydaní, ktoré zaopatril White. Ak sa teda zachová pravidlo nemeckej mluvnice, iné národy nie sú spokojné; ak sa zachová spôsob interpunkcie iných národov, urážajú sa Nemci. Pre túto a iné príčiny mluvničiari Winer-Schmiedel[27] a Blass[28] vyznávajú, že rozdeľovacie znamienka treba ponechať na vôľu vydavateľov, poneváč pevného pravidla niet.
...a interpunkcia premnohých miest je sporná
K tomu pristupuje, že vykladači sa veľmi sporia o viaceré miesta Písma, ako ich treba rozdeľovacími znamienkami členiť. Uvediem jeden príklad. V Mk 1, 1—4 Klementína a White rozdeľujú takto: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho. [2] Jako je písané u Izaiáša proroka: Hľa, ja posielam svojho anjela ... [3] Hlas volajúceho na púšti ... [4] Bol Ján na púšti, krstil.“ Iní takto: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho (bol), [2] jako je písané ... [4] Bol Ján na púšti, krstil“. Iní takto: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho. [2] Jako je písané ... (tak) [4] bol Ján na púšti, krstil“. Iní takto: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho, ([2] jako je písané ...) [4] bol Ján na púšti, krstil“. Ktorú interpunkciu treba vyvoliť, nemožno tak ľahko rozhodnúť.
Veľmi užitočné pomôcky
Výsledkom týchto rozpráv bude: klementínske vydanie nech nie je zbavené svojho vlastného rúcha, t. j. svojho pravopisu a rozdeľovacích znamienok; pravopis a interpunkciu nového vydania Vulgáty nech určí medzinárodná komisia vykladačov, nakoľko to možno učiniť pred dokončením pokladu latinského jazyka.
3. O logickom rozdelení, rovnobežnosti členov a výkladových poznámkach. Na konci úradnej predmluvy k čitateľovi čítame: „Ako Apoštolská Stolica neodsudzuje usilovnosť tých, ktorí do iných vydaní vložili súbežné miesta, rozličné čítania, predmluvy svätého Hieronyma a iné veci tohoto druhu, tak ani nezakazuje, aby sa v tomto samom vatikánskom vydaní iným druhom písma takéto pomôcky pre pohodlie a úžitok študujúcich aj v budúcnosti pridávaly; tak však, aby sa rozličné čítania vôbec nepripisovaly na okraj samého Textu.“ Medzi pomôcky, z ktorých môžu študujúci sv. Písma čerpať obzvláštny osoh a úžitok, učení mužovia počítajú logické rozdelenie textu, rozvrhnutie básnických čiastok dľa pravidla rovnobežnosti členov a krátke výkladové poznámky. Preto som už Innsbrucké vydanie opatril týmito pomôckami a najdôstojnejší salzburský metropolita Ján kardinál Katschthaler dňa 9. júna 1904 vydanie veľmi ochotne odporúčal, „poneváč pridaný rozbor textu spolu s okrajovými poznámkami bude študujúcim sv. Písma veľmi na pomoci“. Aj iní učení mužovia schválili a pochválili tento spôsob tlačenia textu; prosili ma však, aby som v novom vydaní dával oddiely a pododdiely nie na okraj, lež hrubším písmom pod posvätný text, a aby som rozmnožil výkladové poznámky, najmä v Novom zákone.
Logické rozdelenie textu
Znovu som teda preskúmal súvislosť posvätných kníh a nahliadol som tiež do najnovších diel kritikov a vykladačov, katolíckych i nekatolíckych; pri každej knihe som vyvolil ono rozdelenie, ktoré sa mi dľa hermeneutických zásad zdalo pravdepodobnejším. Ak sa azda niektorým učeným mužom nebude niektoré rozdelenie páčiť, vôbec sa nebudem diviť. Videl som totiž, ako často spisovatelia kritických a výkladových diel nesúhlasia medzi sebou, keď delia posvätný text; a nik, ani sama katolícka Cirkev, nemôže s konečnou platnosťou vyhlásiť, ktorému z rozličných rozdelení treba dať bezvýhradne prednosť. Každý teda nech užíva svoj úsudok. — Štyri Evanjeliá som rozdelil dľa súbežných miest tak, aby sa evanjeliová synopsa dala ľahko sostaviť.
Rozvrhnutie dľa rovnobežnosti členov
Väčšie básnické čiastky som rozvrhol dľa pravidla rovnobežnosti členov, ale tak, aby som nemárnil mnoho miesta a priveľmi nezväčšil váhu a cenu diela. V tejto veci som sa vždy radil s pôvodným textom, preto som musel členy často rozdeliť proti klementínskym rozdeľovacím znamienkam. Všetci, ktorí sú v umení zbehlí, dobre vedia, že rovnobežnosť členov sa v preklade nejaví tak krásne ako v pôvodnom texte. — Na metrum som mohol dbať iba málo. Nijaký z rozličných systémov sa totiž nemôže zachovať ani v pôvodnom texte bez toho, aby sa niektoré slová vynechaly, iné vložily a iné preložily na iné miesto. Toto všetko je vydavateľovi úradnej Vulgáty nedovolené; v nej sa pôvodný text často neprekladá od slova do slova, lež voľne, a teda bez zachovania pôvodnej básnickej podoby.
Výkladové poznámky
Rozmnožil som okrajové výkladové poznámky, najmä v Novom zákone, ktorý študujúci čítajú častejšie než Starý.
Toletove kritické poznámky...
4. O dodatku klementínskych čítaní a odlišných hebrejských a gréckych čítaní. Keďže som pre príčiny uvedené v predmluve nemohol čitateľom predložiť všetky rozdiely medzi klementínskou Vulgátou a hebrejským i gréckym textom, uviedol som iba tie, ktoré už zaznamenali František Toletus a Angelus Rocca.
...v exemplári Sixtíny
Toletus najprv pripísal kritické poznámky na okraj exemplára Sixtíny, ktorý sa teraz opatruje vo Vatikánskej knižnici; dokončil ich 28. augusta roku 1592, na deň svätého Augustína, v prvom roku Klementa VIII. Ktosi tieto poznámky na Roccov rozkaz odpísal z onoho exemplára; jeho rukopis sa nachádza medzi „Miscellanea“, sv. III, str. 165—572, v knižnici Angelica (Ms. XI. 1. 6). Ich výťah pripísal sám Rocca na okraj exemplára prvého klementínskeho vydania (v knižnici Angelica, B. 18. 3*), pridávajúc niekedy niečo zo svojho. Väčšinou sa v nich stručne dotýka rozdielu medzi sixtínskymi a klementínskymi čítaniami, často tiež rozdielu medzi bežnými čítaniami Vulgáty a hebrejskými i gréckymi textami. Prvé som vynechal, druhé som opísal, poneváč majú omnoho väčšiu váhu. Či je pravdivé, čo Toletus a Rocca tvrdia o latinských rukopisoch, vo všeobecnosti som neskúmal, poneváč to nepatrilo k môjmu predsavzatiu; bedlive som však preskúmal ich tvrdenia o hebrejskom a gréckom texte a svoje pozorovania som pridal medzi hranaté zátvorky.
...v exemplári Klementíny
Potom Toletus navrhol v exemplári druhého klementínskeho vydania, ktorý sa teraz svedomite opatruje vo Vatikánskej knižnici, opravy, ktoré aspoň po smrti Toletovej (14. sept. 1596) dostaly sa do rúk Roccových a ten ich sčiastky vložil do vyššie spomenutého výtisku prvého klementínskeho vydania. Lebo poznámky v onom výtisku, učinené na deň svätej Kataríny, 24. novembra 1596, boly dokončené, ako Rocca podpísal na konci Apokalypsy, str. 1131. Tieto opravy, navrhnuté Toletom, vypočítam na konci dodatku, a to všetky a úplne, pretože mnohým učeným mužom sú neznáme. Z kritických poznámok, ktoré som pripojil, rozvážny čitateľ pozná, prečo Rocca mnohé z oných opráv vo svojom výtisku zamlčal.
Ich hodnota
Je pravda, čo u[29] Vercelloneho čítame o najznamenitejšom P. Toletovi: O gregoriánskych opravách „súdi tak rozlíšene, jasne a dôrazne, že tieto ďaleko prevyšujú všetky dosiaľ spomenuté poznámky iných.“ Ak sa však v nich predsa nachádzajú niektoré veci, ktoré dnes už nemožno hájiť, vysvetlenie toho spočíva v pokroku kritického umenia.
O novom diele
Hebrejské a grécke slová som prepísal nie ich vlastnými, ale latinskými písmenami, aby som vyhovel želaniu mnohých.
5. O vzťahu Innsbruckého a Regensburského vydania. Toto Regensburské vydanie nie je prostým opakovaním Innsbruckého vydania, ale celkom novým dielom. Innsbrucké vydanie som totiž zostavil a určil pre kritikov, a preto som ho vydal v podobe temer autotypografickej, ako som povedal v predslove toho diela; toto Regensburské vydanie sme tlačiar a ja určili na obecné užívanie, a preto sme ho vydali v dnešnej podobe.
Názov
Predložil som mu onen názov,[30] ktorý sa po prvý raz číta v lyonskom vydaní z roku 1604, potom v kolínskom z roku 1609 a v mohučskom z roku 1609, a napokon ho Allioli prijal do latinsko-nemeckého vydania, schváleného samou Apoštolskou Stolicou.
Vynechané veci
Vynechal som opis a obraz tridentského Bassettiho rukopisu, rímske Correctorium, poradie kníh Starého a Nového zákona, Hieronymove predslovy, zoznam svedectiev, výklad mien, biblický register, klementínske a sixtínske odlišné čítania. Všetky tieto veci boly v Innsbruckom vydaní potrebné, lebo iba tak mohlo zastúpiť pôvodné výtisky; pre Regensburské vydanie ich však učení mužovia pokladali za nadbytočné a súdili, že ich treba vynechať, keďže podľa úradného predslovu k čitateľovi bolo vynechanie dovolené.
Tlačenie textu
Posvätný text som nechcel podať rozdelený na dve čiastky, ale rozprestretý cez celú stranu, lebo takto je usporiadanie zrejmejšie na pohľad. Rozličné prízvuky a skratky som nepoužil. Znamienka diæresy som vynechal, lebo podľa gramatikov Schmidta-Thumsera nie sú potrebné, najmä ak sa dvojhlásky spájajú do ligatúr. Čísla veršov som nepoložil na okraj, ale v samom texte na miesto hviezdičiek. Písmená A B C atď., ako i a b c atď., som vynechal, lebo po zavedení veršov sú nadbytočné. V Innsbruckom vydaní som pre vyššie uvedenú príčinu musel toto všetko uviesť; v Regensburskom vydaní som to vynechal, lebo so súhlasom cirkevnej vrchnosti to možno vynechať.
Súbežné miesta
Úradné súbežné miesta som zachoval, ale zapísal som ich novým spôsobom citovania, užívaným v mnohých krajoch Nemecka. Gn teda označuje Prvú knihu Mojžišovu, Ex Druhú knihu Mojžišovu, Lv Tretiu knihu Mojžišovu, Nm Štvrtú knihu Mojžišovu, Dt Piatu knihu Mojžišovu, Ios Jozue, Idc Sudcov, Rt Rut, 1 Sm a 2 Sm dve knihy Samuelove čiže prvé knihy Kráľov, 1 Rg a 2 Rg neskoršie knihy Kráľov, 1 Par a 2 Par knihy Paralipomenon, Esr knihu Ezdrášovu, Neh knihu Nehemiášovu čiže druhú Ezdrášovu, Tob Tobiáša, Idt Juditu, Est Ester, Iob Jóba, Ps Žalmy, Pr Príslovia, Ecl Kazateľa, Ct Pieseň piesní, Sap Múdrosť, Sir Ecclesiasticus, Is Izaiáša, Ir Jeremiáša, Lam Náreky, Bar Barucha, Ez Ezechiela, Dn Daniela, Os Ozeáša, Ioel Joela, Am Amosa, Abd Abdiáša, Ion Jonáša, Mch Micheáša, Nah Nahuma, Hab Habakuka, Soph Sofoniáša, Agg Aggea, Zach Zachariáša, Mal Malachiáša, 1 Mcc a 2 Mcc knihy Machabejcov; Mt Matúša, Mc Marka, Lc Lukáša, Io Jána, Act Skutky apoštolské, Rom list Rimanom, 1 Cor a 2 Cor listy Korinťanom, Gal Galaťanom, Eph Efezanom, Phlp Filipanom, Col Kolosanom, 1 Thes a 2 Thes Solúnčanom, 1 Tim a 2 Tim Timotejovi, Tit Títovi, Phlm Filemonovi, Hbr Hebrejom, Iac list Jakubov, 1 Ptr a 2 Ptr listy Petrove, 1 Io, 2 Io a 3 Io listy Jánove, Iud list Júdov, Apc Apokalypsu; Inf nižšie, Sup vyššie v tej istej knihe. — Na dolnom okraji som označil hlavu, veršík i slovo, ku ktorému sa súbežné miesto vzťahuje, lebo viacerí učení mužovia si žiadali také presné označenie. Tlačové chyby, ktoré vkĺzly do Innsbruckého vydania, som bedlive opravil.
Tlačové chyby Innsbruckého vydania
Ak by sa azda našiel nejaký rozdiel medzi Innsbruckým a Regensburským vydaním, treba sa držať Innsbruckého vydania, ktoré sme pri opravovaní osem ráz prečítali: sedem ráz pred rokom 1906 a ôsmy raz po ňom. Regensburské vydanie sme toľko ráz prečítať nemohli, hoci sme ho opravili čo najbedlivejšie. Keď som naposledy porovnával Innsbrucké vydanie s pôvodnými výtiskami, našiel som tlačové chyby, ktoré na str. 165* a nasl. tohože vydania nie sú vypočítané. Nižšie ich uvediem v zátvorkách a mimo zátvoriek zaznačím správne čítanie. Gn 15, 13 semen „semeno“ (semem), Gn 16, 14 Barad (Barat), Gn 44, 21 illum. „ho.“ (illum „ho“), Ex 34, 16 fornicari „smilniť“ (fornicare „smilniť“), Ex 36, 27 id- (id), Lv 6, 5 domino „pánovi“ (Domino „Pánovi“), Lv 25, 16 Quanto „Koľko“ (Quando „Kedy“), Idc 18, 19 nobiscum, „s nami,“ (nobiscum „s nami“), 1 Par 2, 13 Simmaa (Simaa; na str. 118* nech sa sixtínske odlišné čítanie vypustí), 1 Par 11, 32 Azmoth (Azmoth,), 2 Par 23, 7 regem, „kráľa,“ (regem „kráľa“), Esr 8, 11 Bebai, (Bebai), Iob 27, 7 impius, „bezbožník,“ (impius „bezbožník“), Ecl 9, 15 pauper „chudobný“ (pauper, „chudobný,“), Sap 18, 4 Digni „hodní“ (Digne „hodne“), Sir 3, 21 humilibus „pokorným“ (hominibus „ľuďom“), Is 14, 9 suscitavit „vzbudil“ (suscitabit „vzbudí“), Is 14, 23 exercituum. „zástupov.“ (exercituum „zástupov“), Dn 9, 15 forti, „silnému,“ (forti „silnému“), Soph 1, 16 angulos „uhly“ (angelos „anjelov“), Lc 6, 11 invicem, „navzájom,“ (invicem „navzájom“).
Zmenené čítania
Na nasledujúcich siedmich miestach som po rozvahe zmenil čítania, o ktorých som už roku 1906 pochyboval: 1 Rg 3, 17 Domine „Pane“ (I. a II. klementínske vydanie, namiesto domine „pane“ v sixtínskom a III. klementínskom vydaní), 1 Mcc 13, 47 simulacra „modly“ (II. a III. klem., namiesto simulachra v sixt. a I. klem., lebo pravopis kolíše), Mt 4, 15 gentium: „národov:“ (sixt. a III. klem., namiesto gentium „národov“ v I. a II. klem.: tlačová chyba), Mc 5, 13 eis „im“ (sixt., namiesto ei „jemu“ v I., II. a III. klem.: tlačová chyba), Lc 10, 23 dixit „povedal“ (sixt. a I. klem., namiesto dicit „hovorí“ v II. a III. klem.: tlačová chyba), Act 23, 30 misi eum ad te: denuncians et accusatoribus „poslal som ho k tebe: oznamujúc i žalobcom“ (túto interpunkciu vyžaduje súvislosť; v sixt. a I. a II. klem. je dvojbodka, v III. klem. sa kladie čiarka za denuncians „oznamujúc“, čo ruší smysel), Gal 3, 29 Christi: „Kristovi:“ (sixt. a I. klem., namiesto Christi. „Kristovi.“ v II. a III. klem.: tlačová chyba).
Novodobá podoba tohoto vydania
Ako sme povedali v predslove, toto vydanie bolo vysádzané na novodobom sádzacím stroji, ktorý nazývajú „monotype“: najnovšími a pôvabnými, jasnými a veľkými typmi. Jednako je sväzok veľmi útly, lebo je vytlačený na tenkom papieri. Niektorí si budú pravdepodobne žiadať menší formát diela; lež tí, ktorých potrebe sme vydanie predovšetkým určili, menší formát nechceli, aby sa prehľad nezatemnil.
[1] Viď str. 1209 tohoto diela.
[2] Porovnaj, čo sa vykladá nižšie na str. VI v poznámke f.
[3] Vercellone, Rozličné čítania, zv. I., str. LX a nasl.
[4] Vercellone dobre píše (na uvedenom mieste, str. LX): „Táto vec veru nie je malej váhy, keď si človek uváži, že šesťmesačnému dielu treba prikladať inú cenu než inému, iba devätnásťdennému“.
[5] Vercellone, na uvedenom mieste, str. LXIII., LXV., LXVIII.
[6] Že sadzači mali v rukách tie listy Sixtínskeho vydania, ktoré sa uchovávajú v knižnici Angelica (B. 18. 3), tvrdil už Vercellone na uvedenom mieste. Každý môže vidieť, že tie listy boly rozobraté a potom zasa spojené do knihy; že obsahujú názvy kníh, Klementínske verše a opravy navrhnuté Gregoriánskou kongregáciou a Františkom Toletom; že sú označené takými znakmi, aké sadzači ešte aj dnes vtláčajú do rukopisov. Napokon niektoré poznámky, ktoré sa nachádzajú iba v rukopisoch odovzdaných tlačiarovi, odstraňujú všetku pochybnosť, napr. str. 603: „Nech sa pozrie, či sa má dať agilitate [obratnosťou] alebo æquitate [spravodlivosťou]. Dnes sa to nemohlo vytlačiť“; str. 635: „Nech sa pozrie, ako sa to má urobiť“ (t. j. „ante tempus“ [pred časom] alebo „ante templum“ [pred chrámom]); str. 805: „Treba vziať dve slová z predchádzajúceho listu“; str. 807: „Iným písmom“ (t. j. kurzívou); str. 853: „Treba vziať jeden riadok“. Viď tiež str. 871, 895 a 969. Ak sa prvé Klementínske vydanie nezhoduje vo všetkom s týmito listami, všetci spisovatelia vedia, že počas tlače diela sa text rukopisu často mení bez toho, aby sa tieto zmeny zaznačily v rukopise.
[7] Viď Vercellone, Rozličné čítania, zv. I., str. LXV.
[8] Klement VIII. sveril vydanie Vulgáty, opravené kongregáciou, dvom učeným kardinálom, totiž Augustínovi Valeriovi a Fridrichovi Borromeovi, ku ktorým pripojil Františka Toleta ako pomocníka (porov. Vercellone, na uvedenom mieste, str. LXII); typografickú opravu však sveril Angelovi Roccovi. Vlastnoručný zápis pápeža, ktorý sa nachádza vo výtlačku druhého vydania uchovávanom vo Vatikánskej knižnici, znie takto: „Klement pápež VIII. Toto vydanie Biblií podľa opravy, ktorú vykonala kongregácia, rozkazujeme vytlačiť; sverujeme ho úsudku pátra Františka Toleta zo Spoločnosti Ježišovej a udeľujeme mu v tejto veci našu autoritu; typografickú opravu však sverujeme vernosti a pričinlivosti brata Angela Rocchenského, augustiniána z Camerina. Klement pápež VIII.“ Z nášho kritického prídavku vysvitá, že moc Toleta a Roccu bola obmedzená autoritou samého pápeža a pravdepodobne aj oboch oných kardinálov. Čítania, ktoré chceli zaviesť s vynaložením všetkých síl, totiž zavedené neboly (porov. str. V).
[9] Viď kritický doslov k môjmu Innsbruckému vydaniu.
[10] Ako možno vysvetliť, že tretie klementínske vydanie sa hemží toľkými tlačovými chybami? S výhradou lepšieho úsudku sa domnievam, že vec možno vysvetliť takto. Na tlač prvého a druhého vydania dozeral okrem Roccu tiež Toletus, ktorý bol roku 1593 ozdobený purpurom, ale už roku 1596 umrel. Oprava tretieho vydania teda, nakoľko vieme, spočívala na samom Roccovi. Ten však bol prácami, vynaloženými na sixtínskom a dvoch klementínskych vydaniach, unavený a vysilený, preto azda musel korektúru tlačových hárkov sveriť iným, ktorí, ako sa zdá, nemali trpezlivosti a bedlivosti potrebnej korektorom veľkého diela, vysádzaného drobným písmom.
[11] Porovnaj poznámku f na str. VI tohoto diela.
[12] Vercellone na uvedenom mieste, str. LXIV, v poznámke 3 píše: „Z našich poznámok sa totiž ukáže, že čítania schválené Sixtom boly niekedy neprávom zavrhnuté alebo aspoň opovážlivo zanedbané.“
[13] Viď str. XIII a nasl. a kritický dodatok pri konci.
[14] Viď predmluvu samého Nestleho.
[15] Poverenci Najvyššieho Veľkňaza, ktorí pripravovali klementínske vydania a dávali ich vysádzať, neboli neomylní; preto sa aj im prihodilo, čo sa prihodí iným smrteľníkom, vydávajúcim knihy. Že i Najvyšší Veľkňaz môže v číro kritických a typografických veciach pochybiť, uznať svoje chyby a opraviť ich, dokazuje sixtínske vydanie svojimi opravnými lístkami. Katolíci, ktorí sa teda obávajú, že týmito chybami utrpí apoštolská autorita, nie sú dobre zbehlí v dejinách a v základnom bohosloví. „Cirkev totiž,“ píše Vercellone (Variæ lectiones, sv. II, str. 522 a nasl.), „nevyhnutne a bez škody trpí niektoré ľahšie chyby svätých Písem, ktoré do nich vniesli ľudia a ktoré neodporujú zdravému učeniu; nikdy však svojou najvyššou autoritou neschválila ani najmenší omyl.“
[16] Nahliadni do kritického dodatku k tomuto miestu.
[17] Sprachliches Handbuch zur biblischen Vulgata [Jazyková príručka k biblickej Vulgáte]. Freiburg i. Br. 1904.
[18] Lateinische Schulgrammatik [Latinská školská mluvnica]. Wien 1899, str. 1.
[19] Piccola grammatica Latina [Malá latinská mluvnica]. Torino 1910, str. 2.
[20] Thesaurus linguæ Latinæ editus auctoritate et consilio academiarum quinque Germanicarum Berolinensis Gottingensis Lipsiensis Monacensis Vindobonensis [Poklad latinského jazyka, vydaný s mocou a radou piatich nemeckých akadémií: berlínskej, göttingenskej, lipskej, mníchovskej a viedenskej]. Lipsko 1900/1912.
[21] Wetzel, Die deutsche Sprache. Eine nach methodischen Grundsätzen bearbeitete Grammatik für höhere Lehranstalten [Nemecký jazyk. Mluvnica pre vyššie učilištia, spracovaná dľa metodických zásad]. Bielefeld a Leipzig 1904, str. 400.
[22] Grammatica Latina, Parte I [Latinská mluvnica, časť I], str. 1.
[23] Hoci Cirkev neprekážala vydavateľom klementínskej Vulgáty zmeniť jej pravopis a rozdeľovacie znamienka, predsa nevyhlásila, že také vydania sú shodné so zásadami kritického umenia. Wordsworth, White, Nestle a iní učení mužovia, ktorých úsudky som počul, podľa pravidiel umenia tvrdia a presne hája, že Klementína bez vlastného pravopisu a rozdeľovacích znamienok nezodpovedá kritickým zásadám. Čo divného? Samy časopisy, nielen „nemeckých kritikov“, ale aj talianskych, citujú rozličné spisy so všetkými pravopisnými chybami, aby učinily zadosť kritickej presnosti.
[24] Die Neugestaltung der Lateinischen Orthographie in ihrem Verhältniss zur Schule [Nové usporiadanie latinského pravopisu v jeho pomere ku škole]. Leipzig 1868. — Hülfsbüchlein für Lateinische Rechtschreibung [Pomocná knižočka pre latinský pravopis]. Leipzig 1884.
[25] Parte I: Morfologia [Časť I: Tvaroslovie]. Roma 1905, str. 8.
[26] Hülfsbüchlein für Lateinische Rechtschreibung [Pomocná knižočka pre latinský pravopis], str. VI.
[27] Grammatik des neutestamentlichen Sprachidioms [Mluvnica novozákonného jazykového spôsobu]. Göttingen 1894, str. 78.
[28] Grammatik des Neutestamentlichen Griechisch [Mluvnica novozákonnej gréčtiny]. Göttingen 1902, str. 19.
[29] Odlišné čítania, zv. I., str. LXIII a nasl.
[30] ] I za našich čias niektorí spolu s Bonaventúrom z Magdalona a Vercellonem (na uved. mieste, str. LXXII) tvrdia, že meno Klementa VIII. bolo do názvu vložené okolo roku 1640; toto tvrdenie dokazujú lyonské Biblie za nepravdivé.