Vulgáta

Prvá a bezpochyby i najstaršia kniha Písma svätého nazýva sa obyčajne gréckym slovom Genesis i v latinskom preklade; po slovensky mohli by sme ju nazvať Knihou pôvodu preto, lebo sa v nej rozpráva o pôvode sveta, človeka, hriechu, národa izraelského. Tú knihu spísal Mojžiš, od Boha ľudu izraelskému ustanovený zákonodarca, pravdepodobne ešte pred vytiahnutím Izraelitov z Egypta, aby skrze ňu položil základ zjaviť sa majúcemu zákonu, a spolu do pamäti priviedol ľudu izraelskému veľké smilovania, ktoré Boh preukázal otcom, keď ich zpomedzi všetkých národov vyvolil, aby ich bezprostredne sám svojim zjavením vyučil a veľké dielo vykúpenia medzi nimi pripravil.

Kniha táto rozpráva dejiny, počnúc od stvorenia sveta až do smrti Jozefa egyptského, syna Jakubovho.

Genesis čiže Knihu pôvodu môžeme rozdeliť na dve čiastky.

Prvá čiastka (hl. 1—11.) rozpráva pradejiny pokolenia ľudského až po vyvolenie Abrahámovo.

Druhá čiastka (hl. 12—50.) podáva dejiny praotcov od vyvolenia Abrahámovho až do Jakubovej a Jozefovej smrti v Egypte. A každá táto čiastka rozdelená je zas na päť dielov.

Prvý diel I. čiastky obsahuje: „Dejiny neba i zeme“ (2, 4.—4, 26.); druhý: „Dejiny Adamove“ (5, 1.—6, 8.); tretí: „Dejiny Noemove“ (6, 9.—9, 29.); štvrtý: „Dejiny Noemových synov“ (10, 1.—11, 9.); piaty: „Dejiny Semove“ (11, 10.—26.).

Prvý diel II. čiastky obsahuje: „Dejiny Tháreove“ (11, 27.—25, 11.); druhý: „Dejiny Izmaelove“ (25, 12.—18.); tretí: „Dejiny Izákove“ (25, 19.—35, 29.); štvrtý: „Dejiny Ezauove“ (36, 1.—37.); piaty: „Dejiny Jakubove“ (37, 2.—50, 25.).

Druhá kniha Mojžišova menuje sa dľa svojho obsahu Exodus čiže Vyjdenie, Odchod, poneváč po spomínaní útisku Izraelitov v Egypte rozpráva o ich odchode z tej zeme. Opisuje zázračné ich vyslobodenie skrze Mojžiša, podivné ich opatrovanie a vedenie na púšti, oznámenie desatoro prikázaní na hore Sinai, ustanovenia občianske a bohoslužebné a vystavenie stánku Božieho. Dejiny druhej knihy Mojžišovej obsahujú v sebe dobu asi 145 rokov, od roku 2369 až do roku 2514 po stvorení sveta.

Celú knihu môžeme na tri čiastky podeliť.

Ako na úvod opakuje svätý spisovateľ mená synov Jakubových, ktorí do Egypta prišli (1, 1—5) a hneď začína rozprávať, a to:

a) v prvej čiastke prednáša Mojžišove deje v Egypte, všetko to, čo sa tam v záujme ľudu izraelského stávalo až do tej chvíle, v ktorej ho tvrdý farao prepustil (1, 6—12, 36.);

b) v druhej čiastke opisuje cestu Izraelitov z Egypta až ku hore Sinai, a jako ich Boh mnohými zázrakmi pripravoval na hodné prijatie jeho zákona (12, 37—23, 33.);

c) v tretej čiastke hovorí o smluve, ktorú Boh s Izraelitmi pod horou Sinai skrze Mojžiša uzavrel, a o milostivom obnovení smluvy, keď ju Izraeliti hanebným spôsobom zrušili (24—40.).

Obnovenie smluvy spečatené bolo tým vyznačením ľudu izraelského, že po zhotovení stánku úmluvy Boh sám naplnil ho svojou slávou, ustanovil svoje bydlisko medzi vyvoleným národom. Tak, že Izraeliti celkom správne mohli o sebe povedať: Nieto druhého národa tak vyznačeného, ktorý by tak blízko seba mal Boha, jako je Boh náš, ktorý slyší všetky naše prosby.

Tretia kniha Mojžišova nazýva sa Levitikus. Kniha Levitov, preto, že sa v nej rozpráva, ako Boh pokolenie Leviho zvláštne k svojej službe posvätil a obsahuje nariadenia, ktoré prináležia k ich riadu a povinnostiam. Celú knihu mohli by sme rozdeliť na dva diely. 1. diel hovorí o povinnostiach Izraelitov naproti Pánovi, ktorý uprostred nich býva; o Bohu príslušných obetiach a o osobách, ktoré sú povinné tie obety prinášať. (1,-10, 20.) Sem patria: a) Nariadenia o obetiachao povinnostiach a právach kňazov pri nich (1, 1.—7,38); b) nariadenia o posvätení a ustanoveni kňazov (8, 1. - 9, 2 4.); c) nariadenia o svätosti kňázského úradu a kňazskej služby (10, 1.—20.). • 11. diel obsahuje ustanovenia o čistote a svätosti, ktorá sa od všetkého ludu a obzvlášte od kňazov požaduje (11, 1.—25, 55.), a síce: a) o zákonitej čistote ľudu a 0 obradoch,, ktorými sa nečistota odstraňuje(l 1, 1.—16, 34.); sem patria nariadenia o rozdiele pokrmov (11, 1.—47.), o nečistote pri pôrode (12, 1.—8.), o malomocenstve (13, 1.—14, 57.), o nečistote semena (15, 1.—39.), o dni očisťovania (16.); b) predpisy týkajúce sa svätosti všetkého ľudu (17,1.—20, 27.); o pokrmoch (17), o svätosti manželstva (18), o svätosti v chovaní sä k Bohu a ľudom (19,1,-20, 27.); c) o vyššej zákonitej čistote kňazov (21,.1—22, 33.); d) o svätosti služby Božej (23, 1.—25, 55.); o obyčajóch pri službe Božej pod rokom a o sviatkoch (23, 1.—24, 23.), o svätých časoch (25.). Na konci je potvrdenie levitských zákonov (26), a ako dodatkom sú predpisy o sľuboch, o Bohu posvätených daroch a o plateni desiatkov (27). /

Grécky a latinský preklad nazýva štvrtú knihu Mojžišovu „Numeri", tojest „Počty". preto, že sa h'necf na začiatku vypisuje sčítanie synov izraelských, súcich do boja, Rabbini dali tejto knihe meno „Na púšti", lebo opisuje udalosti z toho čásu, v ktorom ľud izraelský na púšti putoval, od počiatku druhého mesiaca druhého roku po jeho vyjdení z Egypta, až do konca štyridsaťročného jeho meškania na púšti, čiže až do prvého dňa jedenásteho mesiaca štyridsiateho roku; teda kniha obsahuje príbehy 39 rokov. Nie všetky osudy izraelitov podáva svätý spisovateľ v tejto knihe, ale len tie, ktoré sa bezprostredne a najbližšie týkaly od Boha prisľúbeného spasenia pokolenia ľudského, ktoré izraeliti všetkým národom zachovať mali. Celý obsah štvrtej knihy Mojžišovej môžeme na tri čiastky rozdeliť. Prvá čiastka od 1, 1 14, 45. rozpráva nám o tom, čo sa dialo, prv než Pán Boh odbojný a zavše reptajúci národ zavrhol. (1, 1 14, 45.). 'Druhá čiastka opisuje, ako blúdilo a túlalo sa to pokolenie zavržené a samé na seba zanechané, (15, 1.—20, 13.), Tretia čiastka konečne završuje príbehy z času meškania židov na púšti, rozprávaním udalostí zo štyridsiateho roku, od jeho prvého až do jedenásteho mesiaca- (20, 1.-36, 13.). /

Piata Kniha Mojžišova nazýva sa Deuteronornium, čiže Druhý alebo Opakovaný.zákon, preto, že obsahuje tri reči Mojžišove, v ktorých zákony v predchádzajúcich knihách obsažené opakuje, vysvetľuje a čo najhlbšie do srdca Izraelitom vštepuje a -tak akoby znovu vyhlašuje. Na rov nách moabských pred svojou smrťou napomína Mojžiš v troch rečiach Fud izraelský, aby verne zachovával prikázania, ustanovenia a súdy Pánove. V prvej reči (1, 6—4, 40.) upomina Mojžiš Izraelitov na dôkazy spravedlivosti a milosrdenstva Pána Boha, ktoré zkúsili za času svojho putovania na púšti. V druhej reči (5, 1—26, 19.; predkladá zákon, opakuje, zdokonaľuje čiastočne novým pomerom, ktoré po zaujatí prisľúbenej zeme nastať musia, prispôsobuje prikázania dané na hore Sinai a za času putovania na púšti. V tretej reči (27, 1—30, 20.) obracia sa k starším ľudu a prikazuje im, aby, ked prejdú za Jordán, zákon s jeho požehnaniami á kliatbami slávnostne vyhlásili. Celým zápaľom svojej prehorlivej duše vypočituje potom všeliké dobroty, ktoré Boh každému Izraelitovi i všetkému ľudu dávať bude za verné zachovávania prikázaní a zároveň o- -znamuje ťažké- tresty, ktorými prestupovanie jeho zákonov stíhať bude. Ostatné hlavy knihy (31—34) hovoria o konci účinkovania Mojžišovho, jako Jozua za svojho nástupcu ustanovil a zákon Levítom oddal; potom nasléduje jeho prorocká pieseň, jeho požehnanie a krátka zpráva o jeho smrti, čo aspoň čiastočne od iného pôvodcu, iste od Jozua, pridané bolo. Touto knihou dokonáva sa pätoro kníh Mojžišových pod gréckym menom Pentateuch, t. j. päť kníh čiže dielov, ktoré sa zase u Židov dohromady, vlastne Thora, t. j. zákon nazývajú. — Pryá*'kniha je velikým úvodom do celého diela, druhá, tretia.a štvrtá je j drom a posledná doslovom; všetkých -päť tvorí utešený celok. Na základe mnohých výrokov Starého a Nového zákona i nepretrženého ústneho podania Izraelitov a dľa vnútorných známok z Pentateuchu pripisuje sa kniha Mojžišovi, jako jej Bohom vnuknutému spisovateľovi.

Aby národ po smrti Mojžišovej neostal bez vodcu a pastiera, Mojžiš na rozkaz Boží ustanovil za svojho nástupcu Ozea, syna Nunovho, a na znamenie jeho vyvolenia premenil mu meno (Osee = spasenie) na Jozue (Jahve je spasenie). Jozue (s Kálebom) jediný dostal sa do zasľúbenej zeme zo všetkých, ktorí vyšli z Egypta. Jeho úlohou bolo: zasľúbenú zem vybojovať a vybojovanú medzi desatoro pokolení rozdelil. Kniha, ktorá obdržala svoje meno „Jozue" od hlavnej (po Bohu) osoby, v nej rozpráva, jako Jozue vykonal svoju úlohu. Avšak kniha nepopisuje dejiny izraelského národa za časov Jozuových so stanoviska dejepisného, ale z ohľadu náboženského tak, aby z nich zjavná bola vernosť Pánova vo svojich sľuboch. Knihu delíme na dve čiastky; v prvej (1.—12, 24.) opisuje sa vydobytie zeme Kanaanejskej, (13.—23.) jej rozdelenie medzi dvanástoro pokolení izraelských. Priprojená je zpráva o navrátení sa vychodnojordánskych pokolení (22), o posledných nariadeniach Jozuových a o jeho smrť (23. 24.). Kniha Jozue je dielo samostatné. 1 Židia i kresťania uznávali vždy za jej pôvodcu Jozua; k nám však dostala sa od inej ruky v novej podobe; takto spísaná bola pravdepodobne ešte pred dobou kráľovskou, alebo na jej počiatku.

Kniha Jozuova dokazuje zvláštne vernosť Pána, Boha izraelského, v sľuboch svojich; kniha Sudcov ukazuje spravodlivosť Božiu. Ciel, ktorý jej spisovateľ mal pred očima, on sám udáva v hlave 2. od v. 11.: „Synovia izraelskí dopustili sa zlého pred tvárou Pánovou a slúžili Bálom; preto rozhneval sa Pán na Izraela a predal ich nepriateľom, a boli sužovaní náramne, I vzbudzoval Pán sudcov, ktorí ich vysvobodzovali z rúk ich zhubcov. A keď Pán vzbudzoval sudcov, pohnutý býval milosrdenstvom a uslyšiaval nariekanie ultačených a vysvobodzoval ich od zbitia skrze hubcov". — Spisovateľom tejto knihy je dľa starého ústneho podania Sarnuel. Nenapísal jej z toho úmyslu, aby verne podal dejepisný vývin v nej rozprávaných udalosti, ale aby nakreslil ich poučný obraz. Doba sudcov padá do rokov 1430—1100 pred Kristom, a tak kniha obsahuje udalosti viac než 300 rokov. Sv. Písmo rozpráva o 15 sudcoch. Trinásť z nich menuje sa v knihe sudcov, a síce Ofoniel, Aod, Samgar, Debora, Gedeon, Abimelech, Tola, Jair, Jefte, Abesan, Ahialon, Abdon, Samson. (Sud. 1—16); o Heli a Samuelovi je reč v prvej knihe Kráľovskej. V prídavku ku knihe Sudcov (Hí. 17—21) rozprávajú sa dve udalosti z času po smrti Jozuovej a pred nastúpením sudcov.

Kniha Rut je z časov sudcov a obsahuje peknú ratolesť z rodostromu Davida kráľa, nasledovne i Messiáša (Krista), lebo Messiáš sa narodil z rodu Dávidovho. Pán Boh z malého kmeňu, z chudobného pokolenia Judovho vyvolil si slávneho panovníka, D t vida kráľa. Boh tak volil, lebo Dávid bol predobrazom krála sveta a priatela chudoby — Krista. Pohanka Rut je prijatá medzi Židov. Ona, z cudziny prijatá ženská, stala sa pramatkou mocného Davida, poťažne všemohúceho Messiáša. Hľa, v rodopise, čiže v rodine Mesšiášovej vedľa Židov má miesta Rut, pôvodom pohanka, na dôkaz, ako i niekdajší modlosiužobníci pravou nábožnostou a dôverou v Boha bývajú prevýšení. Kniha Rut je jedna z najzaujímavejších čiastok Starého Zákona. Jej pisateľom je prorok Samuel.

Po Knihe Sudcov a Rut nasledujú vo sv. Písme štyri Knihy Kráľov. Dve prvé nazývajú sa i Prvou a druhou Knihou Samuelovou, preto, že v nich Samuel ako hlavná osoba prichádza. Obe tvoria jeden celok o sebe a boly iste 350— 400 rokov pred dvoma poslednými Knihami Kráľov písané. Prvá začína sa s dejami Heli a Samuela a potom podáva deje prvého kráľa Saula, druhá opisuje kraľo vanie Davidovo. Tu je reč len o týchto dvoch. Spísané sú pravdepodobne krátko pred rozdvojením državy, lebo v 1. hl. 27, 6. spomína sa: „Preto Sicelech bolo kráľov judských až do tohoto dňa.“ Knihy boly písané z vnuknutia Ducha svätého; pôvodca je neznámy. Zo zápisiek Samuelových, Gádových a Nátanových a z leto pisov Davidových vybral pôvodca, čo jeho cieľu zodpovedať mohlo; rozpráva ne stranne a úprimne veci pre Samuela a Davida, jako pre Saula a ľud zahanbujúce alebo slávne; jeho lásku k pravde chvália i racionalisti. Žalmy a Knihy Nového Zákona často odvolávajú sa na tieto knihy.

Po Knihe Sudcov a Rut nasledujú vo sv. Písme štyri Knihy Kráľov. Dve prvé nazývajú sa i Prvou a druhou Knihou Samuelovou, preto, že v nich Samuel ako hlavná osoba prichádza. Obe tvoria jeden celok o sebe a boly iste 350— 400 rokov pred dvoma poslednými Knihami Kráľov písané. Prvá začína sa s dejami Heli a Samuela a potom podáva deje prvého kráľa Saula, druhá opisuje kraľo vanie Davidovo. Tu je reč len o týchto dvoch. Spísané sú pravdepodobne krátko pred rozdvojením državy, lebo v 1. hl. 27, 6. spomína sa: „Preto Sicelech bolo kráľov judských až do tohoto dňa.“ Knihy boly písané z vnuknutia Ducha svätého; pôvodca je neznámy. Zo zápisiek Samuelových, Gádových a Nátanových a z leto pisov Davidových vybral pôvodca, čo jeho cieľu zodpovedať mohlo; rozpráva ne stranne a úprimne veci pre Samuela a Davida, jako pre Saula a ľud zahanbujúce alebo slávne; jeho lásku k pravde chvália i racionalisti. Žalmy a Knihy Nového Zákona často odvolávajú sa na tieto knihy.

K dvom Knihám Samuelovým pripojujú sa bezprostredne, ale jako samostatné dielo, dve Knihy Kráľov (vo Vulgáte 3. a 4), ktoré pôvodne len jedno dejepisné dielo tvorily. Tieto Kráľovské Knihy (3. 4.) vyprávajú deje vyvoleného národa od smrti Davidovej a od stavania chrámu až po pád židovskej samostatnosti v assyrskom a babylonskom zajatí. Spisovateľ nemal úmyslu podať úplný dejepis Izraelitov, ale chcel v Knihách dokázať, že osudy vyvoleného národa závisia od jeho vernosti k Bohu. Knihy písané boly za časov babylonského zajatia a boly okolo 37. roku zajatia Jechoniášovho (501 pred Kr.) dokončené. Spísal ich pri vnukaní Ducha Svätého pravdepodobne, dľa svedectva židovského, Jeremiáš prorok. Prameňami mu boly úradné letopisy a zápisky prorokov.

K dvom Knihám Samuelovým pripojujú sa bezprostredne, ale jako samostatné dielo, dve Knihy Kráľov (vo Vulgáte 3. a 4), ktoré pôvodne len jedno dejepisné dielo tvorily. Tieto Kráľovské Knihy (3. 4.) vyprávajú deje vyvoleného národa od smrti Davidovej a od stavania chrámu až po pád židovskej samostatnosti v assyrskom a babylonskom zajatí. Spisovateľ nemal úmyslu podať úplný dejepis Izraelitov, ale chcel v Knihách dokázať, že osudy vyvoleného národa závisia od jeho vernosti k Bohu. Knihy písané boly za časov babylonského zajatia a boly okolo 37. roku zajatia Jechoniášovho (501 pred Kr.) dokončené. Spísal ich pri vnukaní Ducha Svätého pravdepodobne, dľa svedectva židovského, Jeremiáš prorok. Prameňami mu boly úradné letopisy a zápisky prorokov.

Dve knihy Paralipomenon, t. j. knihy vynechaných vecí. Meno toto pochádza z tej mienky, že toto dejepisné dielô obsahuje doplňky ku Knihám Kráľov, ale tie doplnky predošlých zpráv sú tu len príležitostné. Knihy tieto, i Kronikou (hebrejsky: slová [udalosti] dril) menované, písané sú $ľa plánu určitého. Prvá (od 1.—8. hl.) nám uvádza rodostromy a menoslovy židovských rodín od Adama až po Davida, menovite ale uvádza všetky veci vzťahujúce sa na životopis Davida, lebo z jeho rodu mal prijst prisľúbený Messiáš. Na tieto rodostromy držali starí Židia veľmi mnoho, preto že dľa nich rozoznávaly sa jednotlivé pokolenia a kmeny, obzvlášthe ale pre pôvod Messiäšov. Druhá kniha nám vypráva životopis Šalamúna a jeho potomkov, deje kráľovstva judského až do skončenia zajatia babylonského. jä Za pôvodcu Paralipomenonu prijímame Ezdráša. Ale nech je ich pôvodcom ktokoľvek, jedno je isté, že pôvodca zaslúži vo všetkom vieru, lebo uvádza deje, ktoré sa tolkokrét opätujú u rozličných prorokov. Stará synagóga ako i katolícka Cirkev vždy držala tieto knihy za knihy z vnuknulia Ducha Svätého písané.

Dve knihy Paralipomenon, t. j. knihy vynechaných vecí. Meno toto pochádza z tej mienky, že toto dejepisné dielô obsahuje doplňky ku Knihám Kráľov, ale tie doplnky predošlých zpráv sú tu len príležitostné. Knihy tieto, i Kronikou (hebrejsky: slová [udalosti] dril) menované, písané sú $ľa plánu určitého. Prvá (od 1.—8. hl.) nám uvádza rodostromy a menoslovy židovských rodín od Adama až po Davida, menovite ale uvádza všetky veci vzťahujúce sa na životopis Davida, lebo z jeho rodu mal prijst prisľúbený Messiáš. Na tieto rodostromy držali starí Židia veľmi mnoho, preto že dľa nich rozoznávaly sa jednotlivé pokolenia a kmeny, obzvlášthe ale pre pôvod Messiäšov. Druhá kniha nám vypráva životopis Šalamúna a jeho potomkov, deje kráľovstva judského až do skončenia zajatia babylonského. jä Za pôvodcu Paralipomenonu prijímame Ezdráša. Ale nech je ich pôvodcom ktokoľvek, jedno je isté, že pôvodca zaslúži vo všetkom vieru, lebo uvádza deje, ktoré sa tolkokrét opätujú u rozličných prorokov. Stará synagóga ako i katolícka Cirkev vždy držala tieto knihy za knihy z vnuknulia Ducha Svätého písané.

Dve Knihy Ezdrášove tvoria u Kánone Starého zákona len jednu knihu. Predmet oboch jé skutočne jedon: obnovenie židouskej osady po uy sfahoeaní, doba od Cýra až po Artaxerxa H. Memnona. Dielo však deií sa dfa hlavných osôb na dve časti: Ezdráš a Nehemiáš. Ciel knihy Ezdrášovej jé uká'zaf, ako Boh po skončení zajatia dľa svojho prisľúbenia vyvolený národ z Babylona nazpäf priviedol, znovuvystavenie chrámu, obnovenie pociy Božej, dľa zákona napomáhal a novú obec od upadnutia do modiárstva chránil; cieľ knihy Nehemiášovej je poučiť, ako bolo obnovenie mesta i pocty Božej a napravenie ľudu vykonané a povzbudiť potomkov k šťastlivému udržaniu a napomáhaniu toho velikého diela. Obe k n i h y d / a hlavnej veci složii' Ezdráš, a síce väčšiu časí prvej knihy i nie nepatrnú časť druhej spísal sám, ostatné je od neho a hádam neskoršie z verejných listín alebo zo súkromných píšem vložené. Židovská Synagóga i kresťanská Cirkev má obe knihy za kanonické.'

Dve Knihy Ezdrášove tvoria u Kánone Starého zákona len jednu knihu. Predmet oboch jé skutočne jedon: obnovenie židouskej osady po uy sfahoeaní, doba od Cýra až po Artaxerxa H. Memnona. Dielo však deií sa dfa hlavných osôb na dve časti: Ezdráš a Nehemiáš. Ciel knihy Ezdrášovej jé uká'zaf, ako Boh po skončení zajatia dľa svojho prisľúbenia vyvolený národ z Babylona nazpäf priviedol, znovuvystavenie chrámu, obnovenie pociy Božej, dľa zákona napomáhal a novú obec od upadnutia do modiárstva chránil; cieľ knihy Nehemiášovej je poučiť, ako bolo obnovenie mesta i pocty Božej a napravenie ľudu vykonané a povzbudiť potomkov k šťastlivému udržaniu a napomáhaniu toho velikého diela. Obe k n i h y d / a hlavnej veci složii' Ezdráš, a síce väčšiu časí prvej knihy i nie nepatrnú časť druhej spísal sám, ostatné je od neho a hádam neskoršie z verejných listín alebo zo súkromných píšem vložené. Židovská Synagóga i kresťanská Cirkev má obe knihy za kanonické.'

Kniha Tobiášova obsahuje opravdivé udalosti zo života starého i mladého Tobiáša a uči že Utrpenia spravodlivých, trpezlivé snášané. Božia prozretelnóst nielen k ich večnému spaseniu ale i k ich časnému prospechu spravuje. Z knihý učíme sa i to, koiko dobrodenia dobrí anjeli ludom preukazujú. Pôvodná osnova knihy sa zlratila. Do latinskej reči preložil ju sv. Jar oným z chaldejčiny nie doslovne. Kto spisal Knihu, nevieme. ObaTobiášovia svoje dôležitejšie udalosti bezpochyby sami spísali a z tých zápisok Ktorýsi z ich potomkov složil knihu v jej terajšej podobe. Kniha Tobiášova, prijatá do Sv. Písma 70 vykladačov, bola od s l a š i c h Židov až do času Ježišovho zakanonickú považovaná. Najšiarší sv. Otcovia (Polvk, Iréru, Kiem.. Alex., Origen.) uznávajú ju za božskú knihu; Cirkev má iu po vždycký vb svojej sbierke svätých písiem, preto ju i cirkevné snemy (Hippo 3y3, Karŕhago 397.) a všeobecný cirkevný snem tridentský a vatikánsky výslovne k Svälým písmam pripočitaiy.

Kniha táto má meno od vdovy Judiíý, ktorá svoje rodné mesto Bétúliu a ceié Judsívo od Assyrských oslobodila. Assurbanipal (t67: 627), syn Asarhaddona, porazil Manassesa. kräía judského a odviedol ho do zajatia, polom obrátil sa proti Medii. Medzitým jeho brat Sammughes naštval kráľov a Jud Egypta Sýrie a-východnej A?i' proii nemu; vledy isie navrátil sa Manassessinými zajatými dó Jeruzalema. Po dokončení judského taženia vyzval Assurhanipal nárooy na východe, aby sn mu zase poddaly a poneváč sa tomu soprely, poslal proli n m svojho'vojvodcu Hólofernesa. Keď sa Židia už chceii podaf, ponúkla sa nábožná a čistotná vdova Judita, že vykoná os obodenie. Krásou svoiou nato'iko okúzlila vodcu Holoferriesa, že ho v jrh » opilus.i zavraždila, a tak oslonoJi<a Betuliu a celé Ju fstvó. Čin téntd dá sa len vtedajším voiens ým právom omlúvit, ba považoval sa vtedy za dovoiéný á slávny. Oslobodenie Betude sia o sa asi päidi sial rotov pred zajrftí'm babylonským. Dla sv Jeronyma ju už prvý nii änsky snem medzi syáté knihy pŕipočdál. - Palestínsky Žid zbehlý v Písmach Siarého Zákona, úprimne zbožný a za zákon Boží hor ivý, spísal iuto knihu s pou itim pís<>mriých p ameftov z Beťulie pred odvedením Židov.do zajatia a'ebo na?, čistku zaiada. * Židiap vvažovaliťúio knihu za Mstí rickú a dfa nich vidyli vš tci svätí O.coviaý jéj rozprave skutočnú uualo.M. Dnes niektorí katodci di púšta ú. že rozprava obsahuje ten do tejto'formy obi čené povčenie.(tak ako u Tobiäša). Poučná je, že Boh vysioboozuje národ z napažšú-ho nebezpečenstva itsbize J. ho prikázania verne zachováva. Ale a j Juuit poučuj príkladom čistoty, čnosti a horlivosti za čest a. siávu Božiu a za blaho svojnó náro a.

Táto kniha dostala svoje meno od kráľovnej Ester a rozpráva z toho času, v ktorom Židia pod perským panstvom žili o udalosti, ktorá dala príčinu k sviatku Purím. Kniha táto obsahuje mnoho spasiteľného naučenia; ukazuje prozreteľnosť Božiu, ktorá pyšných ponižuje a ponižených povyšuje. Pozostáva z dvoch čiastok. Prvá čiastka obsahuje prvých 9 hláv a 3 verše z 10. hlavy, ktorá čiastka nachodi sa v židovskej pôvodine. A preto bola od latinských, gréckych aj židovských spisovateľov, vždy za svälú pokladaná. Druhá čiastka obsahuje menšie udalosti a poneváč sa v židovskej pôvodine nenachodí, od Židov nepokladá sa za knihu Božiu a zjavená. Všeobecný snem tridentský uznáva celú knihu za zjavenú od Boha, a za čiäs'.ku sv. Písma. Rozprávka knihy (1,1.—9.22.al0,l.—16,24.) napísaná je od samého Mardocheusa; Ezdráš priložil dva prídavky, ked o Palestíne tamojší Židia sviatok Purim ustanovili.

Kniha Job rozoberá otázku o pôvode trápenia ľudského na zemi, menovite: prečo musia spravodliví (t. j.od ľudí za spravodlivých považovaní) niekedy mnoho trpel? Pôvodca chce ukázat, že rozličné môžu byt príeiny. pre ktoré človek trpí, ale že to lén sám Boh vie, prečo toho lebo ônéhó navštevuje, a že človekovi nie je dovolené tajomstvá Božej prozreteľnosti všéfečne ä opovážlivé skúmal. Traja priatelia prijdú k Jobovi, velikou biedou navštívenému: oni v jeho hriechoch vidia príčinu jeho biedy; lebo Boh je prísny sudca, ktorý zlým zlé a dobrým dobré na zemí udeľuje. Prijde k Jobovi i Štvrtý; ten vidí v Bohu láskavého Otca, ktorý niekedy iäj malé priestupky veľkými trestami kára,,aby svojho milovaného Syna tým účinlivejšie od zlého odstrašil. Ale tým sú z ich strany prtčfny trápenia už vyčerpané. My známe príčinu, prečo prišlo na Jóba toľko bôlu; dopuslenie JBožie, aby sa čnosí Jobova dokázala pred celým svetom. Naposledy zjaví sa Boh a ' poučí priatéľov. ze človek nemá súdiť o príčinách, z ktorých Boh šfasiie alebo nešfastie na zemi rozdáva; a tak dobrobyt i biedu treba z ruky Božej pokorne prijímať. Boh dľa svojej múdrej a spravodlivej prozreteľnosti všetko spravuje a riadi ä k svojmu určitému ciéíu vedie. Ale pôvodca knihy nechcel len o príčinách trápenia poučoval; on chcel nám krom toho v fažkó navštívenom Jobovi predstavil príklad trpezlivosti, ktorý by všetkých veriacich všetkých časov povzbudzoval, aby v nešťastí Bohu vernosl zachovávali a nie od ľudí ale od Boha potéchu a pomoc očakávali. Keď i sv. Jakub kladie príklad Jobov pred oči kresťanom, aby sa z neho učili, že Pán je veľmi milosrdný a ľútostivý. (5 11.) Któ napísal túto knihu, o tom sa mienky rozchádzajú. Niektorí majú za jej pôvodcu samého Jóba alebo Mojžiša. Najviac pravdepodobný je náhľad sv. Rehora N až. ä Ghrysostoma, že knihu napísal Šatamún. Hĺbka myšlienok, vzleí reči, krása v opisovaní mravov i citov, hľadanie pravdy, známosl prírody a jej tajností, ukazujú na to. Že Job skutočne žil a okolnosti jeho života, v knihe opísané, skutočne sa udaly, o tom nemôže byť pochybnosti. Ako mohol by boí ináč Ezechiel prorok v mene Božom hovoril: ^Keby Noe, Daniel a Job tam boli, ani syna ani dcéry by nevyslobodili" (14, 20.); a jáko by bol mohol u Jakuba príkladom jeho trpezlivosti povzbudzovať? (5, 11.) Len to muslne poznamenať že opravdivý dej v tejto knihe je básnicky vyzdobený a prevedený/lebo lažko navštívený Job, obkľúčený prudkými bolesťami, iste nebol by tak dlhé reči v umeleckých veršoch básnil. Kniha Job bola vždy zä knihu kanonickú, svätú, a Bohom vnuknuíú, tak od Židov ako od Cirkvi katolíckej uznávaná.

Žalm značí nábožnú pieseň, ktorú spievali za sprievodu strunového nástroja. Cirkev prijala 150 takých piesní do Svätého Písma a považovala ich vždy za modlitby od Ducha svätého vnuknuté. Sbierka týchto 150 posvätných piesni dostala od nástroja — psalterion, pri ktorom sa piesne spievaly, meno Žaltár, i Žaltár Dávidov, Kniha Dávidových Žalmov, poneváč mnoho žalmov Dávidovi bolo pripočítané.

Žaltár je rozdelený na pätoro kníh dľa rozdelenia Mojžišovej knihy Pentateuchu, ktorý bol tiež od najstarších dôb na päť kníh rozdelený. (1.—40., 41.—71., 72.-88., 89.—105., 106.—150.) Príčina rozdelenia nie je známa ani z obsahu oddielov nedá sa dokázať.

Žalmy pochádzajú od rozličných spisovateľov z rozličných dôb, čo dokazujú nadpisy, sloh a obsah žalmov. Nachádzame skladateľov menovaných: Mojžiša (ž. 89. hebr. 90.), Davida kráľa (85 žalmov), Šalamúna (71.), Azafa (49. a 72.—82.), Emana (87.), Etana (88), Synov Kore (41, 43—48., 83., 84., 86.). Domnievať sa môže, že celá sbierka žalmov bola za Ezdráša, alebo za Nehemiáša ukončená.

Obsah žalmov je náboženský, žalmy sú výlevom náboženských citov, ktoré svätý Duch v srdciach Izraelitov vzbudzoval. Obsahujú hojnosť poučení o Bohu a jeho vlastnostiach, o božskej prozreteľnosti a o Božom riadení sveta, o pomere človeka k Bohu a k bližnému — najutešenejšie a najjasnejšie proroctvá o narodení, božstve, živote, a utrpení a vzkriesení Kristovom. Chvála Božia a sláva jeho diel, vďaka za preukazované dobrodenia, prosba o pomoc v rozličných biedach, nárek nad odtrhnutím sa od Boha skrze hriech a túžba po novom spojení sa s ním — vracajú sa v najrôznejších zvratoch zas a zas do duše Bohom osvieteného pevca. Žalmy obsahujú výraz každého náboženského smýšľania, ktoré je možné v obcovaní s nebom.

Kristus a apoštoli často ukazujú na žaltár vo svojich rečiach. Svätí otcovia chvália a odporúčajú ho ako prameň božskej múdrosti, ako obsah všetkých mravných náuk, ako básnické dielo nebeského pomazania. Žalmové spevy prešly zo starozákonnej bohoslužby do Cirkvi. Spasiteľ sám modlil sa a spieval žalmy so svojimi učeníkami po poslednej večeri; pred smrťou vyslovil hrôzu svojich múk na kríži slovami žalmu: „Otče môj, otče môj, prečo si ma opustil? " Už v prvých dobách cirkvi modlili sa žalmy, cirkev modlieva sa ich pri rozličných bohoslužobných úkonoch; žalmy tvoria hlavnú čast kňazských hodiniek, čiže breviara. Všetko to dokazuje vieru o nadprirodzenom pôvode žalmov. Latinské a grécke delenie žalmov sa od hebrejského odchyľuje; my pridŕžame sa latinského.

Rozdiel je tento: Lat.: Žalm 1.—8. Hebr. Žalm 1.—8. Lat.: Žalm 9 Hebr. Žalm 9. 10. Lat.: Žalm 10.—112. Hebr.: 11.—113. Lat.: Žalm 113. Hebr. Žalm 114. 115. Lat.: Žalm 114. 115. Hebr. Žalm 116. Lat.: Žalm 116—145. Hebr.: Žalm 117.—146. Lat.: Žalm 146. 147. Hebr.: Žalm 147 Lat. Žalm 148.—150. Hebr. Žalm 148.—150.

Kniha prísloví obsahuje krásne pamälné prôpovedi, ktoré sa už na náboženský, už na občiansky, už na vyšší duchovný, už na telesný život vzťahujú. Nadpis v hebrejskej pôvodine znie: Prôpovedi Šalamúnové. Pod prôpoveďami nemáme rozumieť v našom smysle príslovia, ale reči v podobenstvách a obrazoch, ktoré alebo súvisia, alebo z prôpovedi, o sebe. poskladaných, pozostávajú. Kniha Prísloví obsahuje poučenia pre všetky stavy, a pomery, pre kráľov i poddaných, pre pánov i sluhov, pre mužov i ženy, pre bohatých i chudobných. Kniha sa právom prpisuje Šalamúnovi. Avšak hlava 30. už neprináleží. jemu, ale ináč neznámemu Agorovi: a verš 1.—9. hlavy 31. Lamuelovi. Či sa má • tomuto priptsat (a nie azda Šalamúnovi) i abecedná chválopieseň »o silnej žene" v hlave. 31, v. 10.—31. to nedá sa ustálif. Kniha má teda viac skladateľov a slóžená je i z viac sbierok. Prvú časť (1,1.—24, 22;) sosbieral Šalamún sám: Druhú (25, 1, - 2 9, 27) sosbleräli mužpvia Ezechiáša kráľa. Kto priiožil dva ostatné prídavky a tak dal knihe dnešnú podobu, nevieme s istotou povedať, r Židia i kresťania považovali knihu Prísloví vždy za zjavené slovo Božie,: ktoré sia na mravný, život vzfahuje.rod hriechu vystrieha a k ctnostl povzbudzuje. Dľa sv. Jeronyma podal nám Šalamún v Prísloviach základy božskej múdrosti v druhej svojej knihe v.Kazateľovi povzbudzuje k pokračovaniu v cínosti a íopovrhóvanlm všetkého, čo je pominuteľné; v tretej knihe, vo Piesni piesni ukazuje dokonálu blaženosť d u š e - s Bohom úplne sjédnotenej.

Kniha táto menuje sa Kazateľ, poneváč jej spisovateľ hovorí v nej akoby k svojmu ľudu. Obsah tejto knihy môže sa na krátko udaJ takto: „Boha sa boj, a jeho prikázania zachovávaj, a to dobré, čo ti Boh dal, pri poriadku užívaj. Ved počet musíš vydať Bohu zo všetkého I P/efo kráčaj po ceste cfnosti a nábožnosti!" Jasne učí, že márnostou je všetko, čo sa deje na svete a z toho nič nemôže uspokojiť srdce ľudské, tó môže len Boh; preto človek nech sa obracá k lomulo prameňu každého blaha a pokoja, už i preto, lebo, čokoľvek sa pod slnkom deje, dobré alebo zlé, patri pred súd Boží, na ktorom Boh vynesie na svetlo všetko, odmení, alebo potresce všelko dla zásluhy. Pôvodcom knihy dľa predtým všeobecnej novšie však mnoho napádanej mienky Židov i Cirkvi je Šalamún. Prijatie knihy do sv. Písma je zaručené i ospravedlivéné. '

Nazýva sa dľa hebrejskej osnovy i latinského preldadu: „Pieseň piesni Šalamúnových", preložte najkrásnejšia a najznamenitejšia je medzi všetkými inými, ktoré Šalamún spísal. Pieseň obsahuje opis čistotnej lásky dvoch zasnúbencov, ktorí si pri pokušeniach a pri ťažkých prekážkach vernosť zachovali. Opis však nesmieme rozumieť doslovne o myseľhom ľúbostnom nejakom pomere, ako by to väčšina protestantských vykladačov chcela. Mienku Theodorä z Mopsuestie (t 428), že Pieseň Šalamúnova má byť za svetskú ľúbostnú pieseň považovaná a doslovne vykladaná, Cirkev na piatom všeobecnom sneme Konštantinapotskom r. 553 zavrhla a zatratila. Ako by i bol mohol Duchom Svätým spravovaný učiteľský úrad Cirkvi svetskú ľúbostnú pieseň medzi knihy svätého písma prijať a „Piesňu piesní" Duchom svätým vruknUtú „najkrášnejšou piesňou" nazvať? Chýrečný- rabín Akiba (t r. 135) učil, že Pieseň piesni je v e ľ m i svätá, že žiadon deň nie je tak vzácny, ako ten, na ktorý dostal Izráel onú pieseň a že nikdy žiadon Izraelít nepochyboval o jej svätosti., Theodoŕet hovorí; „Všetci svätí otcovia dokazujú, že túto knihu rozumieť treba v smysle duchovnom (allegorickom)". Dľa jednohlasného podania svätých Otcov a Katolíckej Cirkvi predstavuje sa v Piesni Šalamúnovej v o b r a z e čistej a vernej lásky ženícha a nevesty (nevesta nazýva sa Sulamitha „jšelomit" neznačí žiadnu historickú osobu, preto sa musí rozumel čo osoba ideálna ] a ženích Šalamún t. j. Pokojná a Pokojný) milostivé spojenie Boha so svojou nebeskou Cirkvou, najprv s cirkvoú Starého Zákona,.; potom i s C i r k v o u n o v é h o z á k o n a ako osláveným, dokonalým pokračovaním Starozákonnej. Nakoľko podobné spojenie milostné, ako je medzi Bohom a jeho Cirkvou; i medzi Bohom ä jednotlivými jeho milujúcimi dušiami-jestvuje: vykladajú Pieseň piesní i o tomto spojení, zvláštne o spojení medzi Bohom a najsvätejšou dušou Panny Márie. Spojenie Boha s Cirkvou a s jednotlivými jeho milujúcimi dušami sa tak i v Starom i Novom zákone v obraze spoj entá snúbencov alebo manželov predstavuje. My vo vysvetlivkách k Piesni Šalamúnovej pridŕžal sa budeme najmä výkladu o Spojení Krista s Cirkvou dľa novších Komentárov: Hontheim S, J. 1908. a Mornz O. S. B. 1912.: ' Pieseň Šalamúnova delí sa na dve hlavné časti; a každá časť obsahuje tri spevy. Prvá časť trvá od 1, 1. až do 5, 1; druhá časť do 5,.2 až do 8, 14.

Táto Kniha menuje sa tak. od svojho obsahu, lebo on v nej múdrost t. j. zoznaí 'Boha a bát sa ho, slovom i príkladom odporúča. Kto je pôvodcom tejto knihy nevieme; isté je, že tým nebol Šalamún, ako niektorí Otcovia mienili. " Šalamún sa len ako najmúdrejší z kráíov mlúviac uvádza, aby pôvodca v osobe tohoto kráľa proti svojich povinnosti nepamäflivým kniežatám jeho doby snädnej postaviť sa mohol. Z toho vysvetluje sa i nadpis.Múdrosť Šalamúnova" v greckej osnove, ktorá je pôvodná. Dľa latinského prekladu (Itala, Vulgata) je nadpis: „Kniha múdrosti." Dľa obsahu knihy môžeme povedať, že ju písal ktorýsi egyptský vysťahovalec za časov Ptolomejcov, aby svojich bratov dfa viery v milovaní múdrosti a menovite v pravej viere proti nevere posilnil. Nevera, nemravnosť a požtvavost zaberalo mysle nie len v Palestíne, ale i v Egypte, najmä pod Ptolomeom IV., Philopatrom 1. (201—205.) Na Egypt ukazuje tá zvláštna pozornosť, ktorú spisovateľ ranám pn odchode Izraelcov z Egypta a rozdielnemu osudu Egyptčanov a Izraelcov venuje. „Že je vnuknutím Ducha Svätého plsahá, o tom niet pochybnosti. Cirkev Katolícka ju pd počiatku medzi knihy Svätého Písma počitovaía. O tom svedčia starodávny latinský preklad Italä z prvého kresťanského storočia.a najstarší spisovatelia cirkevní: Klement Rímsky,; Klement Atexandrinsky, Grigenes atcľ. mnohé cirkevné snemy a menovite sném Tridentský, ktorý Knihu Múdrosti za knihu Bohom zjavenú vyhlásil. Dla obsahu môžeme knihu na tri čiastky rozdelil. V p r v e j č i a s t k e (Hl. 1—5!) odporúča sa život dťa viery a vykladá sä rozdielny osud spravodlivých a bezbožných v živote i v smrti. V d r u h e j č i a s t k e (Hl. 6. - 9.) 'napomína pôvodca zvláštne kniežatá, aby dbali o múdrosť a upamäfúva ich iiá tú fažkú odpovednost, ktorá nastáva. Za príklad toho dbania o múdrost uvádza Šalamúna kráľa, na ktorom sa múdrosť tak slávne zjavila, a ktorý preto najlepšie mohol vykladať, v čom múdrost záleží a j ako učinkuje. Ako hlavný prostriedok dosiahnutia múdrosti udáva sa modljtba. V t r e t e j č i a s t k e (Hl. 10.-19.) chváli pôyadca múdrost z jej účinkov v dejinách vyvoleného národa, zvláštne za doby ' paíriarchov, pri čom bere ohľad na falošnú múdrost Egyptčanov, Kanáancov, ktorí boli modlárstvu oddaní, a vykladá rozdielny osud Izraelcov a pohorských Egyptčanov za času východu z Egypta.,

Táto kniha nazýva sa Ekklesiastikus čiže Kniha pre chrám; teda názvom neoznačuje Sa pôvodca, ale povaha a cieľ knihy. V starej totižto cirkvi bolo obyčajou, knihy, hodiace sa k učeniu a cvičeniu katechumenov spájať do zvláštnej sbierky. t i e knihy dostaly potom mena ecclesiastici t j. knihy pre chrám (chrámové), preto že v chrámoch Pána mnoho z nich čítavali pri náboženskom.vynaúčovant b mravnom živote. Prvé miesto medzi nimi zaujímala táto Kniha syna Sirächovho, preto že ju k tomu cieľu najčastejšie upotrebúvali. (Atan.).Opravdivý názov knihy je: Múdrosť Syna Syrachovho; u Židov riekaii jej ako tiež tak nazvanej Knihe Šalamúnovej: P r í s l o v i a. (Jeron.) Spisovateľ tejto knihy mal Šalamúnove Príslovia iste pred očima, avšak v jeho diele panuje väčšia prehfadnosf, lebo on rozličné výpovede o jednej a tej samej čnosti spoíu hromadí. /"<••<- ' Múdrosť Jezusa, syna Sirächovho, bola pôvodne písaná v písme užívaným jazykom hebrejským. V rokoch 1890 — 1900 našJi takmer dve tretiny knihy v hebrejskom jazyku. Vo Vulgáte máme latinský preklad, ktorý Jeronym z najstaršieho latinského prekladu (Hala) z prvého kresťanského stoletia podržal, ale neopravil. v. <••• r-. • • ••:•/••••"'. /. U =• Pôvodcom Knihy je Jezus, ktorý v prvej polovici druhého storočia pred Kristom žil. O ňom len to vieme, čo sám b sébe v tejto knihe povedal. Kniha bola písaná okolo r. 1 9 0 — 1 8 0 pred Kristóm, preložená do gréckej reči- asi r. 130: Kniha Ekklesiastikus bola u Židov ako kanonická ctená a v Cirkvi od najstarších časov za knihu Áanpntokú uznávaná, akó. taisá, Jilorá poklad slova Božieho o čnostiach v sebe kryje. Židia v neskorších časoch božskú vážnosť knihy zapierali, ale nie z prípin vnútorných a vecných. Predmluva nie jé kanonická. Kniha pozostáva z dvoch čiastok. Prvá (Hl. 1,1 — 42,14) obsahuje'príslovia a vtipné reči pre nábožný a praktický život. Druhá (Hl. 42, 15 •—• 51, 38) chválu velikosli Božej v prírode, líčenie zásluh najžnaménifejších mužov Starého 2 Zákona (hl, 50. a 51.) a podakovaciu modlitbu i niekoľko slov o obcovaní pôvodcovom s múdrosťou. •. — - •.'••—>--".

Prvé miesto medzi prorokmi právom zaujíma Izaiáš (hebr.: Ješa'jahu, jahu = spasenie) ktorý krásou a vžnešenoslou reči svojich proroctví všetkých ostatných prevyšuje. On je najväčší z prorokov, ktorí nám svoje proroctvá spísané zanechali, a podáva toľko predpovedaní o Mesiášovi, že by sme ho viac evanjelistom ako prorokom nazýval mohli (Jeron.) Preto, odvolávajú sa svätí spisovatelia Nového zákona tak často na tohoto proroka. Už v Starom zákone dostáva sa mu chvály. Spisovateľ knihy Eklesiaštikus (v 2. storočí pr. Kr.) nazýva so „velikým a verným prorokom pred tvárou Božou" a hovorí o ňom: „Duchom velikým videl veci budúce, tešil lkajúcich na Sione, ukázal veci skryté, prv než sa prihodilyl (Sir. 48, 25—28.) Izaiáš bol synom ináč neznámeho muža Amosa. Ku ktorému kmeňu alebo pokoleniu patril, nevieme. Tak sa zdá, že sa z váženého rodu v Jeruzaleme za panovania Oziášouho narodil a bol v poslednom roku tohože Oziáša, 747 pred Kristom za proroka povolaný/Účinkoval potom pod Joaíamom, Achazom a Ezechiášom. Dľa starého židovského podania bol pod Manasesso® (698— 643) na rozkaz bezbožného kráľa drevenou pilou rozpílený. Prelo vzfahujú vykladafelia slová tlstú k Židom 11,' 37.: „Boli (hrdinovia viery Starého zákona) rozpílení", zvláštne na Izaiáša. Účinkoval v úrade prorockom dvaapäídesiat rokov. Kniha proroctví Izaiášových delí sa na dve čiaslky, hl. 1—35 a hl. 40—66. Medzi tými (hl. 36—39) rozprávajú štyri dejepísne hlavy o vpáde Assyrov pod Ezechiášom a o nemoci toholo kráľa. •• V prvej čiastke sú predpovedania o zahynutí kráľovstva judského a predpovedania proti cudzím národom: proti Assyrom, Babylončanom, Moabytom, Egyplčanom, Sýrom atd. Pohanských národov sa vyvolenému ľudu netreba bál, ak len neohroženú dôveru v Pánovi skladal bude. Ale Juda nemá dôvery v Bohu, svätom Izraelskom; preto prijde zahynutie kráľovstva. Ale keď prorok hrozí trestom zahynutia, ukazuje ina lepšiu budúcnosí, na dobu Mesiášovu, Jeruzalem (obraz cirkvi Kristovej) bude duchovným stredišfom, sem po hrnú sa národy ža späsénim (2, 2—4). Z Dávidovho kráľovského domu vyjde prisľúbený mesiáš, ktorému bude meno: Emanuel, čiže; Boh s nami a ktorého kráľovstvo bude írvaí na veky (7,14,9,6.7). Druhá giäšíkä knihy obsahuje-potešenia. Vyslobodenie ľudu Božiénó zó zajatia skrze j a k é h o kráľa Cýra- ide spolu s vyslobodením „z otroctva hriechu skrze Krista/ÍCýtós však ako kráľ a postrach kniežat a národov; vystupuje, kdežto Mesiáš je tichý a dobrotivý; nehubí, peborí, ale opráva a dvíha. Len. kráľovstvo satanášovpiporáža a na jeho sboreniňách buduje a dvíha kráľovstvo Božie, a to nie len pré Židov, ale i pre pohanov..:. ''• '•

Prvú čiastku predpovedaní Izaiášových môžeme na štyri oddelenia roztriediť. V prvom (1—6) žaluje sa Boh na neveru ľudu a oznamuje mu trest, ale pri tom ukazuje na lepšiu budflCnosf, na dobu mesiášsku. Druhé (7—12) opisuje politické rozpoloženie kráľovstva judského, plán spojených kráľov syrského a izraelského o zahubení kráľovstva Dávidovho, a potom obsahuje najdôležitejšie proroctvá o, Mesiášovi Emanuelovi. Tretie (13—27) obsahuje prorocivá proti pohanským národom. V štvrtom (28—35) prorok horlí proti smluve s Egyptčanmi, ktorú smluvu s o smrťou a „dohovorom s peklom" nazýva. Ale Jeruzalem sa svojou dôverou v Pána zachová a nepriateľom sa dostane zaslúženého, trestu. K tomu však žiada s a úprimné pokánie. Druhú čiastku rozdelíme na tri oddelenia. V prvom (40—48) hľadí prorok vliať dôveru k Bohu, ktorý ho zo zajatia vyslobodí. Viditeľné riadenie Božie v dejinách najbližšej doby má za to ručiť: perský kráľ, Cýrus, ľud z o zajatia vyslobodí a o mnoho vyššieho vysloboditeľa, Krista, (Mesiáša) predobrazuje. — Druhé oddelenie (49—57) začína radostným prisľúbením, že Mesiáš bude „svetlom" sveta a spasenie mu prinesie. (49, 19.) Ano, Mesiáš prijde, ale tak príjde, že mu nebudú verií (53, 2.) A jednak milosti, ktoré svojím tajnosfným utrpením zaslúžil, každého oblahoslavia, kto si ich veriac prisvojí (54, 55.) — V tretom oddelení (58—66) hľadí prorok vnímavým učiniť Izraela pre milosti Božie (58—59), skoro však opúšťa úzky kruh izraelského ľudu a vidí cirkev Božiu zo všetkých národov shromaždenú. (60 atď:) Verní veriaci z Izraelska preto nesmú byt smutní, lebo' ich obec bude matkou mnohých, ktorí sa z o všetkých strán sveta shromaždia. Kniežatá a králi budú ochrancami a dobrodincami veľkej obce — katolíckej cirkvi. Požehnaný účinok vykúpenia objíma celý svet (66, i...) Že všetky proroctvá Izaiášovi patria, to od poltreťatisíc rokov židovská i kresťanská cirkev verila; len v novšom č a s e chceli druhú čiastku predpovedaní prorokovi odškriepií, telo vraj reč a opisovanie veci ukazuje na neskoršiu dobu; tí pravde však išlo odopieračom o to, aby nemuséli vyznať, že ozaj sú proroctvá, ktoré sa skutočne splnily.

jeremíáš, syn Helkiášov, pochádza z Anatotu v pokolení Benjamínovom. Bol v trinástom roku za panovania kráľa Joziáša k úradu prorockému povolaný" a konal svoj úrad najprv v Anatotu, kým nebol nútený prejsf do Jeruzalema. Účinkoval za panovania Joachaza, Joačhimä, Jechoniáša a Sedekiáša až do zajatia babylonského. Po vydobytí svätého mesta zdržoväľsa ú niekoľko chudobných židov, ktorých Chaldejci do zajatia neodviedli. Keď židia po opustení šľachetného miestodržiteľa Goliáša proti odvádzaniu Jeremiášovmu do Egypta utiekli, vzali ŠO sebou i proroka, ktorý potom i tam vo svojom prorockom účinkovaní pokračoval. Dľa jedného židovského podania, bol od židov, ktorých pre modlošlužobníCtvo karhal, ukamenovaný; dľa iného podania, bol od Nabuchodonozora po premožení Egypta do Babylona odvedený, kde vo vysokom veku zomrel. Jerémiáš, aby odvedených do zajatia k pokániu priviedol, po rozrúcaní Jeruzalema z dvoch už prv složených kníh dielo svoje tak sporiadal, že i neskoršie proroctvá z čiastky vložil, z čiastky pridal. K tomu potom ku koncu života prílohu zhotovil, keď azda vjdel medzi židmi babylonskými tie isté modlárstva, ktoré i v Egypte zkúsiL Kniha Jeremiäšová je v gréckom preklade (Septuaginta) z 3. stoletia pred Kristom ináč sriadená ako v hebrejskej osnove a v našom latinskom preklade (Vulgáta), lebo v gréckom preklade sú reči proti vonkajším národom (hl. 46— 51) po hlave 25,13. vriadené. Ooe osnovy sú od Cirkvi schválené a za kanonické uznané. Obsah knihy Jeremiášovej pozostáva z troch čiástok: Prvá (hl. 1. -— 24.) obsáhuje napomínania židov; druhá (hl. 25. — 45.) prisľúbenia pre židov s hrozbami proti bezbožným i niečo z dejín jeho času; tretia (hl. 46. — 51.) hrozby proti cudzím národom. — Hlava 52. je dejepisné dokončenie celej knihy inou rukou, azda od jeho nčedeiníka, proroka Barucha, priložené.

V latinskom preklade sv. Písma (Vulgata), ktorého sa my držíme, nasledujú po knihe prorociví Jeremiášových akoby príloha N á r e k y čiže P l a č toho proroka. Je to päť žalospevov, ktoré sa na rozborenie Jeruzalema za Nabuchodonozora, na odvedenie židovského ľudu do zajatia babylonského a na osud v Jeruzaleme zostalých židov vzťa-. hujú. V p r v ý c h d v o c h ž a l o s p e v o c h Jeremiáš narieka nad smutným osudom dcéry Sionskej t. j. svätého mesta Jeruzalema, ktoré je spustošené (1, 1 — 11; 2, 1—12), dotklive prihovára sa (2, 13—19) nešťastnému mestu a dáva mu do úst výraz bolesti (1, 12—22; 20—22.) V t r e ť o m s p e v e oplakáva prenasledovania a trápenia svoje i celého ľudu, napomína židov k polepšeniu, oznamuje zahynutie ich nepriateľov a vyslovuje nádej, že ľud trpezlivým snášaním trestu u Boha milosti dojde. (3, 1—65.) Š t v rtý s p e v (4, 1—22.) zahrňuje jednotlivé trápenia á hovorí o zajatí posledného kráľa židovského Sedekiáša. P i a t y s p e v (5, 1—22.) obsahuje modlitbu, v ktorej prorok prevelikú biedu židovského ľudu Pánovi predstavuje a o obnovenie predošlého blaha prosí. Význám Nárekov je dôležitý. Po d o s l o v n o m m y s l e obsahujú hlboké poučenie.a potešenie; zahynutie mesta Jeruzalema a veliká bieda, ktorá na vyvolený ľud prišla, hlasno svedčia o spravodlivosti Božej, ktorá tých väčšmi trestá, ktorí viac milostí zneužívali. Ale vyzývanie k pokániu ä obráteniu a dôvera prorokova, že Boh ľudu zasa bude milostivý, je velikým potešením pre opravdivé kajúcnych hriešnikov. Preto dáva Cirkev v ostatných dňoch veľkého týždňa čítať Náreky, aby ľudom spasiteľne zatriasla a ho k pokániu pohla. Zpustošené mesto Jeruzalem je obraz zpustošenia duše skrze hriech, ktoré len krvou Kristovou smytébyť môže. A poneváč Kristus na vykúpenie sveta krv svoju vylial, niektoré miesta Náreku vykladajú sa o utrpení a smrti Ježiša Krista. „Cirkev chce v potrestanom ľude Ježiša Krista predstaviť, nakoľko on vstúpil na miesto, celého pokolenia ľudského a'trest za jeho hriechy podstúpil.".(Allioli) Pritom narieka i nad hriechami ľudí, ktoré boly príčinou toho utrpenia. Prvý, druhý a štvrtý spev má po 22 veršov, každý verš začína sa po poriadku inou písmenou hebrejskej abecedy. Tretí spev má 66 veršov, každé tri spolu značené sú tou istou písmenou po poriadku abecednom. Piaty nemá abecedného sporiadania, ale obsahuje ako predošlé, 22 veršov.....>. Sv.. Písmo „nespomína výslovne Jeremiáša ako pôvodcu Nárekov, ale,, podanie ho za takého uznáva z príčin zo samých Nárekov vzatých, Jemu priznáva sr; U: to iste právom — Náreky už i krátka predmluva, ktorá síce v hebrejskej osnove, ani v kaldejskom a sýrskom preklade neni, ale v gréckom (3. stor. pr. Kr.), v.arabskom a našom latinskom preklade je. L Náreky boly pravdepodobne v čase medzi rozboreníra Jeruzalema a započatom nedobrovoľnom zdržovaní sa proroka v Egypte vkladané. ••••;,.

Knihu Baruchovu od najstarších časov k proroctvu Jeremiášovmu pripojovali. Pôvodne od Barucha hebrejsky spísanú dostali sme len v gréckom preklade. Z gréckeho prekladu hotovené boly iné preklady. Knihu Baruchovu svätí otcovia a cirkevní spisovatelia kresťanskí od najstarších časov uznávali za zjavenie Božie, za knihu kanonickú. Obsah knihy patrí celky do času vyhnanstva, Splnilo sa, čo proroci predpovedali: hriechy naše to zapričinily (1, 15. — 3, 18). Ale nešťastie môže prestať, jestliže zákon Boží zasa zachovávať budeme. Kto knihu z hebrejskej pôvodiny na grécky preložil, nevieme. Ako "hlavu 6. máme v našom latinskom preklade list Jeremiáša proroka zajatým v Babylone písaný, ktorý výstrahy pred ni.čomnou modloslužbou obsaliuje. Vystríhať pred modloslužobníctvom bolo po všetkom, čo Jeremiáš o fude hovorí, vefmi na čase. (Srovn. i Jer. 10. a 29.) ' "

Ezechiel syn Buziho, pochádzal z pokolenia kňazského. Bol pri druhom dobytí Jeruzalema s kráľom Jechoniášom a mnohými židmi odvedený do zajatia babylonského. V piatom roku zajatia svojho a v siedmom roku pred tretim dobytím a rozválaním Jeruzalema bol povolaný od Boha k úradu prorockému. S vrstovníkom svojim Jeremiášom potieral náuku falošných prorokov, ktorí tvrdili, že Babylon pomocou Egypta porazený a židia vyslobodení budú. Židia v mnohom všímali si jeho náuku a výstrahu. On predpovedal a dotvrdzoval predpovede Jeremiášove, že Jeruzalem bude v najkratšom čase dobytý a židia že budú do zajatia odvedeni. Okrem toho predpovedal vyslobodenie a návrat zo zajatia, prorokoval o sláve nového Jeruzalema, o príchode Messiášovom a o nešťastí, ktoré zastihne židom súsedné národy. Proroctvo jeho sa môže rozdeliť na tri čiastky. Prvá obsahuje proroctvá vzťahujúce sa na židov pred úplným odvedením od hl. I—24. Druhá obsahuje predpovedania vzťahujúce' sa na cudzé národy od 25—32. Tretia vztahuje sa na postavenie židov po rozbúraní Jeruzalema od 33—48 hl. Ezechiel obdržal veľkú čiastku proroctví svojich vo videniach, ktoré on zjavne popisuje a dokladá, že ich od Boha obdržal. Obrazy jeho sú veľkolepé, živé a plné najhlbších citov, prečo ho sv. Rehor naziánský medzi najväčších a najvznešenejších prorokov pripočituje. Svätý Jeroným nazýva ho morom slova Božieho a labyrintom tajomství Božich.. Prorokoval do dvadsiateho siedmeho roku svojho zajatia a sice medzi najnepriaznivejšími okolnosťami. Proroctvá svoje nakoľko je známo, zakončil v šestnástom reku po rozbúraní Jeruzalema hl. 29, 17. Či žil ďalej, alebo či prorokoval, sa úplne.ne- 1 zná. Dľa ústneho podania mal byť Ezechiel od jednoho židovského sudcu zavraždený, v zajatí, preto že ho pre modlärstvo prísne karhal. > Cirkev katolícka ako aj stará židovská stále držala Ezechiela za proroka od Boha poslaného, a jeho proroctvá boly vždy pripočítané medzí knihy Duchom svätým osvietené a zjavené. Kniha táto obsahuje nevyčerpateľný príklad ' náuky. V nej vyčíta hriešnik svoj nevďak proti Bohu ako i ochotnosf a láska Božiu k oči nemu. Spravodlivý tu nájde nepodvratn'é dôkazy, že jeho. dobré skutky pozbyjú všetkej ceny, jéstliže sa schýli s cesly čnosti a upadne do hriechu. Tu i duchovný nájde dôkaz toho, že bude zodpovedný za všetky duše, ktoré jeho vinou zähynuly. Ezechiel môže slúžif všet-' kým za príklad a vzor povolania, hrdinskej poslušnosti a najväčšieho sebazaprenia. On poskytuje vo videniach svojich bohatú látku k rozjímaniu o novom Jeruzaleme; o budúcom. Vykupiteľovi, o jeho kráľovstve čnosti a pravdy; slovom o všetkom čo čnostný a nábožný človek potrebuje vedieť, aby sa dostal do večného Jeruzalema.;

Daniel pochádzal pravdepodobne z kráľovského pokolenia. (Dan. 1. 3.) Za času Joakima bol s viacerými židovskými mladíkmi do Nabuchodoriozorového dvora do Babylonu. odvedený, a tam pod menom Baltazára do kráľovskej služby vriadený. Robil veľké pokroky vo všeliakých vedách kaldejských, ale pritom ostával ctiteľom zákona Mojžišovho. Už v svojej mladosti došiel veľkého mena pri obrane na smrť nevinne odsúdenej Zuzanny. Svojim vykladaním snov bol u Nabuchodonozora vo veľkej úcte, ktorý ho ustanovil- za- hlavu dvorných mudrcov babylonských; ktorú hodnosť podržal potom až do konca Kaldejskej riše. Po podmanení Bábylona, bol od Dariusa (Gyaxares II.) do najvyššej štátnej hodnosti povýšený; ba kráľ zaoberal sa myšlienkou Daniela nad celou ríšou ustanoviť; ked tento pre zprotivenie sa proti kráľovským rozkazom bol do levovej jamy hodený. Levi sa ho nedotkli. Pp smrti Dariusovej, ked Cyrus sjednotil ríšu perskú, médsku a babylonskú, stal sa priateľom kráľovým. Toto šťastie však dlho netrvalo, lebo Cyrus bol donútený povstaním ľudu, ktoré Daniel tým zapríčinil, že odhalil ničomnosť modlárstva, Daniela zasa do levovej jamy hodiť. V tej bol divotvornou pomocou Božou za šesť dní pri živote zachovaný, nä siedmy dal ho kráľ von vytiahnuť. Jaký osud ho potom zastihnul, jak dlho žil, a v ktorom roku zomrel,, alebo kde bol pochovaný, nám sväté Deje neopisujú.; Jeho kniha sa hiôže ňa tri čiastky rozdeliť. V- (1—6 hl.) prvej čiastke nám opisuje udalosti ríše babyjonskej za času Nabuchodonozora, a jej zničenie skrze Medov a Persov. V druhej čiastke (6—12 hl.) popisuje zjavenia Božie, ktoré mu boly dané o blízkej a ďalekej budúcnosti, o ríšách jedna po druhej nasledujúcich; opisuje ďalej Mesiáša, jeho smrť, a osud kráľovstva Mesiášovho na zemi. Tretia čiastka (13. 14, hl.) podáva dva deje: O čistotnej Zuzanné, a udalosť o Balovi a drakovi. Prvá- udalosť o Žuzanne padá do doby Nabuchodonózorovej, druhá do doby Cyrusovej. Že túto knihu Daniel napísal z vnuknutia Božieho, a sice poťahom na prvých 12 hláv, jé jednohlasná mienka starých židovských i kresťanských učiteľov. O tomto sa nikdy nepochybovalo. Dve posledné hlavy, poneváč sú nie napísané v pôvodnej hebrejskej alebo chaldejskej reči, ale len v gréckom preklade nám ostaly, boly od starých židov, ä na počiatku kresťanstva i od niektorých učiteľov zo sv. Pisma vynechané. Ale Cirkev katolícka na základe dôkazov sv.l Otcov aj tieto uznávala za zjaveniaVBožie,a všeobecný tridentský sném aj tieto za čiastku sv. Písma uznal a vyhlásil/ '

O Oseášovi prorokovi je len to známe, čo v proroctve sám o sebe udáva. Asi šesťdesiat rokov vykonával svoj vznešený úrad za časov Oziáša, joathana, Acháza, Ezechiáša a Jeroboama. Kniha Oseášova obsahuje v krátkosti predpovedania, ktoré Oseáš, oznamuje kárajúc neprávosti Izraelove, predpovedajúc tresty Božie ale i lepšiu budúcnosť.

Joel, (Jahve je Boh) Fatuelov syn, prorokoval v Judsku. Vykonával svoj úrad pred odvedením, ale čas nedá sa ľahko určiť. Jeronym myslí, že proroci, u ktorých sa mená kráľov na začiatku proroctví neudávajú, pod tými istými panovnikami prorokovali ako ten, ktorý ich na poslednom mieste s udaním času predchádza. Dľa toho prorokoval Joel vtedy, keď Osiáš.

Amos, pochádza z Tekue, mestečka, asi šesť mil od Betlehema. Boh ho od stáda povolal k úradu prorockému. Prorokoval za času Oziáša (Azariáša) kráľa judského a Jeroboama, kráľa izraelského. (Srovn. 2. Paral. 26, 1. — 15. a IV. Kráľ, 14, 24. 25.) Karhá ohavnosť modlárstva, rozkošníctva, a labužníctva kráľov izraelských; predpovedá záhubu kráľovstva.

Abdiáš žil pravdepodobne v tej dobe, v ktorej i prorok Amos. Z tohoto proroctva povstaly slová Jeremiašove 49, 7. — 9. 12.; 14. 16. (Srovn. Abd. v. 1. 3. 5. 6. — 8)

Jonáš je ten prorok, ktorý sa spomína v IV. Kráľ. 14, 25. On pochádzal z Get-Ofer y pokolení Zabulonovom. V spise,- ktorý máme po ňom, nám rozpráva udalosť svojho poslania do Ninive, aby tam pokánie oznamoval. Ačpráve spiš tento neobsahuje nijakého proroctva, jednak život proroka sám je proroctvom; lebo ako hovorí sv. Jeronym, Jonáš, obletujúca holubica, stal sa svojim ztroskotaním, obrazom smrti Ježiša Krista. Svojim kázaním Ninivitským a ich obrátením, ohlasoval budúcu spásu pohanov. Svojím pobytím v bruchu ryby zatri dni znamenal z mrtvýchvstanie Spasiteľa J. Krista na tretí deň. — Vystúpenie prorokove padá do času medzi 7 6 0 a 750. Knihu proroctva spísal sám prorok a niet príčiny, prečo by sa o tom pochybovať malo.

Micheáš pochádzal z mestečka Morašti. Prorokoval pod kráľmi Joaťhanom, Achazgm a Ezechiášom, teda súčasne s Izaiášom, s ktorým proti pokazenosti mravov horlil. Čo za mnoho rokov ľud učil, to zkrátka v tejto knihe spísal. Ostro bičuje neprávosť a predpovedá božské súdy i blahú dobu mesiášovu.

Nahum pochádzal z Elkoša (Elkesi), mestečka galilejského. Prorokoval za času, v ktorom Theby boly ešte veľmi mocné. Dľa klinových nápisov zaujali mesto Assyrskí skrze Asurbanipala, syna Asarhaddonovho, v boji proti Urdamanímu, ktorý po Tharakasovi v Egypte panoval. Poneváč Tharakas 664 zomrel, a mesto o niekoľko rokov neskoršie dobyté bolo, padá proroctvo do roku >660, tak že Nahum za času Manassesovho žil, ako i podanie židovské hovorí.

Ako prorok Nahum Assyrčanom, tak Habakuk predpovedá Kaldejčanom čiže Babylončanom, ktorí po nich panovanie nad Východom na seba strhli, zahynutie. Boh skrze oboch chcel svoj ľud trestať, ale len aby ho k pokániu a tak k novému zvelebeniu priviedol. Kedy obdržal prorok Svoje, poslanie, je ťažko ustálif. Najviac vykladačov mieni, že prorok v posledných rokoch Manassesa krá Ta prorokoval. Proroctvo. IV. Kráľ. 21, 10.—12. azda od tohoto proroka pochádza.

p

Za panovania kráľa Joziáša vystúpil Sofoniáš prorok; kedy, to určite udať nevieme. Pravdepodobne prorokoval pred navrátením sa ľudu. (II. Paral. 34, 8.—35.; IV. Kráľ. 21, 3. - 2 3., 24.; Jer. 11:) a to po jeho polepšení a shrnul svoje napomínania, výstrahy a sľuby v tejto knihe.

Čím sa Boh tak často fudu vyhrážal, to Nabuchodonozor vykonal, ponéväč napomínania a výstrahy prorokov do sŕdc zatvrdených padaly. Ale i za času odvrhnutia posiela Boh prorokov, Ezechiela, Daniela, Jeremiáša, Barucha; keď sa zajatie skončilo, ľud vrátil sa domov, a jako za všetkých časov, tak posiela mu Pán zvláštne teraz, ked sa k Bohu obrátil, potechu skrze svojich prorokov. Taký prorok — tešitef je Aggeus. Jeho meno sa u Ezdr. 5, 1.; 6, 14. spomína, jako ho. grécky preklad v nadpise žalmu 137 (vo Vatik. kodekse) a 145.—148., sýrsky preklad žal. 125., 126., 145.—147., Vulgata žal, III, 145. menujú, preto že tieto žalmy do liturgie uviedol, a že sa zvláštne na jeho dobu hodia. — Štyri razy napomínal Aggeus fud ku stavaniu chrámu v druhom roku Daria Histaspesa, nie bez strachu, ako Ezdr. 5, 1.—5.; 6, 14. 15. dokazujú.

Zachariáš, syn Barachiášov a vnuk Adda, pochádza — tak sa zdá z rodu kňazského; bol vrstovník Aggeusa proroka a nastúpil svoj prorocký úrad ako Aggeus v druhom roku Daria Hystasptsa. Čo sa obsahu jeho proroctví týka, stojí Zachariáš na prvom mieste medzi všetkými- menšími prorokami, ako i hlbokosť a rozmanitosť jeho mluvý na Izaiáša upomína.

Malachiáš bol posledný zo.všetkých prorokov; tak dokazujú všetci vykladači- Ale dobu jeho účinkovania celkom spoľahlivé udať nevieme. Jedno je isté: Malachiáš konal svoj úrad až po vystavení chrámu á obnovení služby Božej (1, 6.; 2, 4.; 3, 1. 10.) Poneváč si riá nedbanlivosť ľudu sťažuje (sróv. Nehem. 13, 10. 11), tak zdá sa, že za neprítomnosti Nehemiášovej v dváatridsiatom roku kráľa Artakserksesa prorokoval.

Židia po svojom návrate zo zajatia babylonského žili pod mocou perskou; vtedy nakladali, s nimi láskavé a priateľsky, tak že židia boli úplne spokojní. Podobne snesiteľný osud mali aj za panovania Alexandra Veľkého, ktorý zničil rišu perskú. Pod panovníkom týmto nastal židom pokoj. Ale keď sa Alexandrova ríša rozpadla na štyri čiastky: Sýriu, Egypt, Malú Aziu, a Macedóniu, zastihol krajinu židovskú veľmi.trpký osud. Palestína bola dejišfom stálych bojov medzi syrskými a egyptskými kráľmi; ktorí ju stále znepokojovali a plienili;, a tu jeden, tam druhý ju podmanil. Do tejto doby padá presídlenie židov do Egypta pod, Ptolomeusom Lagim (320 pred Kr.) a započatie gréckeho prekladu Písma svätého. (298 pr. Kr.). Za času Antiocha prišla Palestína celkom pod sýrsku moc (218 pr. Kr.) a pod jeho nástupcami, menovite pod Antiochom Epifanesom (168 pr. Kr.) znášali židia najtrpkejšie prenasledovania. Tento chcel vykoreniť Mojžišovo náboženstvo a židov na pohanstvo obrátiť. Proti jeho bez-' božným snahám postavil sa najprv Matatiáš hlavný kňaz, ku ktorému sa mnohí židia pridali. Po jeho smrti bojovali jeho synovia za otcovské mravy a zákon Mojžišov, medzi ktorými sa menovite Judas Machabejský vyznačil. Od tohto obdržali toto meno (makkaba) všetci jeho prívrženci, ktorí povstali na ochranu vlasti a náboženstva. A toto meno nóšia; aj nasledujúce dve knihy, ktoré vyprávajú deje a hrdinské činy Judových bojovníkov. Knihy tieto vyprávajú o prenasledovaní a sužovaní, ktoré museli znášať židia pod nástupcami Antiochovými: Seleukusom, Filopatrom, Antiochom Epifanesom, Antiochom Eu-. patorom, a Demetriom Sofetom; akp aj o ich hrdinskom vystupovaní. Prvá kniha nám opisuje útoky Antiocha Epifanesa a jako si židia vybojovali svoju neodvislosť; ďalej udalosti až po smrť hlavného kňaza Šimona. (134 pred Kr.) Druhá kniha obsahuje dva listy palestínskych židov na židov v Egypte, o prekazení •apnutosti a nedorozumení, ktoré panovaly medzi obidvoma stránkami, a o zasvätení sviatku posvätenia chrámu. Ďalej opisuje osudy židov palestinských pod Seleukusom Filopatrom, Antiochom Epifanesom, Antiochom Eupatorom, a Demetriom Poterom, a končí so Smrťou sýrskeho vodcu Nikanora. Nasledovne sa rozprestiera na štrnásťročnú dobu od 176-161 pred Kr. Kniha táto je nie pokračovaním prvej, ale vykladá niektoré udalosti, ktoré sa, v tej istej dobe prihodily. Preto čítanie týchto dvoch kníh sa má spojiť, lebo jedna druhú doplňujú. Prvá kniha bola pôvodne po hebrejský napísaná; ale táto pôvodina už.nejestvuje. Druhá bola napísaná "po grécky. Náš latinský preklad pochádza z doby >sv. Jeronyma, ktorý ho do svojej Vulgáty prevzal. ' ^ Nekatolíci sä pokúsili. napadnúť hodnovernosť týchto kníh, menovite druhej, ale ich námietky boly opätovne zavrhnuté od znalcov Písma sv., Každú,,'pochybnosť © hodnovernosti týchto kníh vytvára tá okolnosť, že ich cirkev katolícka od' najstarších dôb za čiastku zjavenia Božieho uznávala a za rovnocenné s ostatnými knihami Písma sv. držala. >

Židia po svojom návrate zo zajatia babylonského žili pod mocou perskou; vtedy nakladali, s nimi láskavé a priateľsky, tak že židia boli úplne spokojní. Podobne snesiteľný osud mali aj za panovania Alexandra Veľkého, ktorý zničil rišu perskú. Pod panovníkom týmto nastal židom pokoj. Ale keď sa Alexandrova ríša rozpadla na štyri čiastky: Sýriu, Egypt, Malú Aziu, a Macedóniu, zastihol krajinu židovskú veľmi.trpký osud. Palestína bola dejišfom stálych bojov medzi syrskými a egyptskými kráľmi; ktorí ju stále znepokojovali a plienili;, a tu jeden, tam druhý ju podmanil. Do tejto doby padá presídlenie židov do Egypta pod, Ptolomeusom Lagim (320 pred Kr.) a započatie gréckeho prekladu Písma svätého. (298 pr. Kr.). Za času Antiocha prišla Palestína celkom pod sýrsku moc (218 pr. Kr.) a pod jeho nástupcami, menovite pod Antiochom Epifanesom (168 pr. Kr.) znášali židia najtrpkejšie prenasledovania. Tento chcel vykoreniť Mojžišovo náboženstvo a židov na pohanstvo obrátiť. Proti jeho bez-' božným snahám postavil sa najprv Matatiáš hlavný kňaz, ku ktorému sa mnohí židia pridali. Po jeho smrti bojovali jeho synovia za otcovské mravy a zákon Mojžišov, medzi ktorými sa menovite Judas Machabejský vyznačil. Od tohto obdržali toto meno (makkaba) všetci jeho prívrženci, ktorí povstali na ochranu vlasti a náboženstva. A toto meno nóšia; aj nasledujúce dve knihy, ktoré vyprávajú deje a hrdinské činy Judových bojovníkov. Knihy tieto vyprávajú o prenasledovaní a sužovaní, ktoré museli znášať židia pod nástupcami Antiochovými: Seleukusom, Filopatrom, Antiochom Epifanesom, Antiochom Eu-. patorom, a Demetriom Sofetom; akp aj o ich hrdinskom vystupovaní. Prvá kniha nám opisuje útoky Antiocha Epifanesa a jako si židia vybojovali svoju neodvislosť; ďalej udalosti až po smrť hlavného kňaza Šimona. (134 pred Kr.) Druhá kniha obsahuje dva listy palestínskych židov na židov v Egypte, o prekazení •apnutosti a nedorozumení, ktoré panovaly medzi obidvoma stránkami, a o zasvätení sviatku posvätenia chrámu. Ďalej opisuje osudy židov palestinských pod Seleukusom Filopatrom, Antiochom Epifanesom, Antiochom Eupatorom, a Demetriom Poterom, a končí so Smrťou sýrskeho vodcu Nikanora. Nasledovne sa rozprestiera na štrnásťročnú dobu od 176-161 pred Kr. Kniha táto je nie pokračovaním prvej, ale vykladá niektoré udalosti, ktoré sa, v tej istej dobe prihodily. Preto čítanie týchto dvoch kníh sa má spojiť, lebo jedna druhú doplňujú. Prvá kniha bola pôvodne po hebrejský napísaná; ale táto pôvodina už.nejestvuje. Druhá bola napísaná "po grécky. Náš latinský preklad pochádza z doby >sv. Jeronyma, ktorý ho do svojej Vulgáty prevzal. ' ^ Nekatolíci sä pokúsili. napadnúť hodnovernosť týchto kníh, menovite druhej, ale ich námietky boly opätovne zavrhnuté od znalcov Písma sv., Každú,,'pochybnosť © hodnovernosti týchto kníh vytvára tá okolnosť, že ich cirkev katolícka od' najstarších dôb za čiastku zjavenia Božieho uznávala a za rovnocenné s ostatnými knihami Písma sv. držala. >